NAŠE NAJCHUTNEJŠIE OVOCIE
Postrehy z nového Zélandu
Postupne sem podopĺňam nejaké texty, ktoré vznikli počas mojej dlhej cesty po NZ Dlhej nielen na vzdialenosť ale aj na čas ktorý som tam strávil.
Iste, on ten Nový Zéland by si zasluhoval aj samostatnú stránku, ale na to nie je čas...
I tak dosť že sa s tým znovu čo len pár hodín zaoberám, hoci sú tu možno aj iné témy, ktoré by mali mať väčšiu prioritu.
Ak teda predsa sem vkladám tieto moje NZ texty, je to hlavne preto, že cítim úctu pred tým čo som prežil a že si to zaslúži keď to už vzniklo aby to bolo poučením možno pre niekoho kto si chce prečítať cestopis s pretkanými humornými, politickými a samozrejme aj prírodnými nitkami...
Ak vás to nebaví, tak si najdite zaujímavejšiu kapitolu alebo to proste nečítajte!
Aby som jednoducho označil jednotlíve témy, ktoré prevládajú v kapitolách, hoci nie je to jdnoznačné, pretože vždy som chcel zámerne aby to bolo náučné a súčasne spoločensko-kritické a súčasne to súviselo s prírodou. Texty označené touto farbou sú trochu viac náučno-cestopisné, označené touto farbou sa týkajú najmä prírody, označené touto farbou najviac spoločensko kritické a označené touto farbou najmä humornozábavné hoci na vážne témy.
Dúfam že moja cesta na NZ bude niekoho inšpirovať. Alebo sa aspoň zabyvý. Ak chcete zodpovedať nejakú otázočku alebo ak sa chcete tiež vydať na NZ kľudne ma kontaktujte. Najlepšie na jeden s uvedených telefónov. Možno niekedy budem ešte ísť na NZ a v takom prípade to vieme spojiť...
Veselá cesta na Nový Zeland
Úspešne sa mi podarilo pliletieť na Nový Zeland a pristáť v Aucklande. I keď treba povedať že moja zasluha je úplne minimálna. Oveľa väčšiu zásluhu majú inžinieri, ktorý dokázali zostrojiť niečo čo letí v kuse okolo celej planéty a napriek zemskej príťažlivosti nespadne. Je to veľmi prekvapivé a až keď tam človek sedí si uvedomí, že raz s to predsa musí pokaziť... Nezostáva než dôverovať štatistike, ktorá hovorí, že je to málo pravdepodobné. Potom nám ale začali v korejčine tí usmievaví šťastní ľudia vysvetľovať, že keby predsa, tak ako si nasadiť masku a nafukovaciu vestičku. Boli pritom tak šťastný, že som náhle nevedel, či im predtým dali čuchnúť rajského plynu alebo si zapálili marišku, ktorá vraj má podobné účinky. Bol som teda rád, že sme si pre istotu keďže čert nespí pribalil aj plavky a podvodnícke okuliare. Ich hlavným podvodom je to že vodu v pohode prepúšťajú, čím sa líšia od klasických, určených hlavne na potápanie. Je pravda že ich funkcia sa tým značne znižuje, efekt je však v pohode. Našťastie lietadlo bolo nielen efektné ale aj funkčné. Možno preto že lietalo hlavne vo vzduchu, hoci cez okienko to tak chvíľami ani nevypadalo. Tiež veľkú zásluhu na "šťastnom" prežití letu má môj veľmi dôkladne otlačený zadok pretože dokázal prekonať rekord v sedení na jednom mieste pričom celá nemalá váha tela na neho tlačila ale on nepovolil, keď nepočítam tie niekoľké návštevy WC kabínok.To však som ho bol zámerne vyvenčiť aby nekňučal. Ja sám som len potláčal pudy (nie to nieje pueklep) aby som zvládol okolo seba tak na blízko toľko nešťastných ľudí, zrejme zhypnotizovaných kukajúcich do blba sklenným pohľadom a neutiekol s toho klaustrofobického nebeského výťahu. Nebolo však kadiaľ, okná preventívne dokonca bez kľučok. Ešte že tam chodili neuveriteľne usmievavé vysoké štíhle aziatky, ktoré keď človek o niečo požiadal, išli sa zblázniť od radosti že môžu poslúžiť. Pretože takto stresovaný som fakt veľmi nemal čo na práci a hoci som si pred tým aj vravel že sa budem učiť angličtinu, zdalo sa mi to zrazu také nevhodné investovať toľko psychickej energie keď som tak blízko k nebesiam na
tak neistú ďalšiu potrebu komunikácie, ku ktorej vôbec nemusí ani prísť. Anjeli ovládajú telepatiu. Žiaľ telepatický slovník som si nevzal a tak som ďalej len civel na kórejky, ktoré mali z toho obrovskú radosť a každú chvíľu sa pýtali či predsa len niečo nepotrebujem, pričom to mysleli iste vo všetkej počestnosti. Možno som tak vypadal a možno tiež nemali chvíľami až toľko na práci a dobre ich vycičili. Ten výcvik musel stáť za to. Zrejme ich pritom vkuse šteklili a nútili sa smiať. Takže pri ostrom lete ich nešteklil nikto, teda nemyslím že by si to niekto dovolil a podľa Pavlovových reflexných pokusov to funkuje nielen na psov ale aj na Korejky. Pokiaľ človek vystúpil v Korei a uvidel populáciu tých krpatých krivonohých korejok s malými štrbinami miesto očí a narazeným ksichtom, neuveril by že tie elfky v lietadle boli z rovnakej krajiny. Raz darmo americký vojaci splnili možno v koreji aj genetickú misiu.
Úspešne sa mi podarilo pliletieť na Nový Zeland a pristáť v Aucklande. I keď treba povedať že moja zasluha je úplne minimálna. Oveľa väčšiu zásluhu majú inžinieri, ktorý dokázali zostrojiť niečo čo letí v kuse okolo celej planéty a napriek zemskej príťažlivosti nespadne. Je to veľmi prekvapivé a až keď tam človek sedí si uvedomí, že raz s to predsa musí pokaziť... Nezostáva než dôverovať štatistike, ktorá hovorí, že je to málo pravdepodobné. Potom nám ale začali v korejčine tí usmievaví šťastní ľudia vysvetľovať, že keby predsa, tak ako si nasadiť masku a nafukovaciu vestičku. Boli pritom tak šťastný, že som náhle nevedel, či im predtým dali čuchnúť rajského plynu alebo si zapálili marišku, ktorá vraj má podobné účinky. Bol som teda rád, že sme si pre istotu keďže čert nespí pribalil aj plavky a podvodnícke okuliare. Ich hlavným podvodom je to že vodu v pohode prepúšťajú, čím sa líšia od klasických, určených hlavne na potápanie. Je pravda že ich funkcia sa tým značne znižuje, efekt je však v pohode. Našťastie lietadlo bolo nielen efektné ale aj funkčné. Možno preto že lietalo hlavne vo vzduchu, hoci cez okienko to tak chvíľami ani nevypadalo. Tiež veľkú zásluhu na "šťastnom" prežití letu má môj veľmi dôkladne otlačený zadok pretože dokázal prekonať rekord v sedení na jednom mieste pričom celá nemalá váha tela na neho tlačila ale on nepovolil, keď nepočítam tie niekoľké návštevy WC kabínok.To však som ho bol zámerne vyvenčiť aby nekňučal. Ja sám som len potláčal pudy (nie to nieje pueklep) aby som zvládol okolo seba tak na blízko toľko nešťastných ľudí, zrejme zhypnotizovaných kukajúcich do blba sklenným pohľadom a neutiekol s toho klaustrofobického nebeského výťahu. Nebolo však kadiaľ, okná preventívne dokonca bez kľučok. Ešte že tam chodili neuveriteľne usmievavé vysoké štíhle aziatky, ktoré keď človek o niečo požiadal, išli sa zblázniť od radosti že môžu poslúžiť. Pretože takto stresovaný som fakt veľmi nemal čo na práci a hoci som si pred tým aj vravel že sa budem učiť angličtinu, zdalo sa mi to zrazu také nevhodné investovať toľko psychickej energie keď som tak blízko k nebesiam na
tak neistú ďalšiu potrebu komunikácie, ku ktorej vôbec nemusí ani prísť. Anjeli ovládajú telepatiu. Žiaľ telepatický slovník som si nevzal a tak som ďalej len civel na kórejky, ktoré mali z toho obrovskú radosť a každú chvíľu sa pýtali či predsa len niečo nepotrebujem, pričom to mysleli iste vo všetkej počestnosti. Možno som tak vypadal a možno tiež nemali chvíľami až toľko na práci a dobre ich vycičili. Ten výcvik musel stáť za to. Zrejme ich pritom vkuse šteklili a nútili sa smiať. Takže pri ostrom lete ich nešteklil nikto, teda nemyslím že by si to niekto dovolil a podľa Pavlovových reflexných pokusov to funkuje nielen na psov ale aj na Korejky. Pokiaľ človek vystúpil v Korei a uvidel populáciu tých krpatých krivonohých korejok s malými štrbinami miesto očí a narazeným ksichtom, neuveril by že tie elfky v lietadle boli z rovnakej krajiny. Raz darmo americký vojaci splnili možno v koreji aj genetickú misiu.
Tak to som zas trochu prehnal. To asi preto že na slovensku sú všetky ženy tak pekné. Ale celkovo vlastne všetky ženy sú pekné, len muži málo pijú, tak potom to vidia moc kriticky. Napokon krása nie je všetko, skôr naopak. A navyše je prchavá...
1.
Charakteristika a pravidlá
Nový Zeland má 268 000 km2. Z toho je len asi 200 000 hospodársky využívanej plochy, ostatné sú hory a lesy, najčastejšie v národných parkoch. Pre porovnanie na Slovensku máme 49 000 km2 z toho takmer polovica hôr a lesov. Zostávajúcich 25 000 km2 využívanej pôdy je 8x menej ako na Novom Zélande pri približne rovnakom počte obyvateľov.
Nový Zeland má 268 000 km2. Z toho je len asi 200 000 hospodársky využívanej plochy, ostatné sú hory a lesy, najčastejšie v národných parkoch. Pre porovnanie na Slovensku máme 49 000 km2 z toho takmer polovica hôr a lesov. Zostávajúcich 25 000 km2 využívanej pôdy je 8x menej ako na Novom Zélande pri približne rovnakom počte obyvateľov.
Na NZ je približne 4% nezamestnanosť, pričom práve mauri tvoria výraznú väčšinu z tohoto percenta. Sociálna politika je na NZ pritom na vysokej úrovni. Každý kto je zamestnaný je automaticky poistený. Bol som nerád keď som musel navštíviť ich polikliniku. Bol som však prekvapený že počet doktorov prevyšoval počet pacientov a tak je to tam všade... bez čakania.
Čo je možno prekvapivé, ročne prichádza na NZ desaťtisíce nových prisťahovalcov. Bez nich by NZ nevedel zaplniť stále nové pracovné miesta.
Ako je možné, že u nás je ešte aj toto naopak. Že sme na opačnej strane planéty, že sa naopak striedajú ročné obdobia, že aj dni sa striedajú opačne, že na severe je "juh" a na juhu "sever"sa dá pochopiť a je to dané prírodnými podmienkami. Prečo však u nás musia tí najšikovnejší ľudia za prácou odchádzať a tu naopak prichádzajú za prácou a to práve tí mladí a šikovní?
Zatiaľ čo u nás byrokracia bujnie a podnikatelia nevedia či majú viac podnikať a či radšej vyplňovať papiere a študovať účtovníctvo. I tak, sú jednou nohou v kriminále, pretože zákony sú spletité a komplikované. Preto dodržovať ich je chvíľami ťažké a chvíľami aj nemožné. Okrem prebujneného byrokratického aparátu musíme živiť zbytočné účtovníčky, ekonómov, (ktorý i tak drobnému podnikateľovi nepomôžu a za ich omyly platí živnostník a tak vlastne podobne ako právnik vždy vyhrajú), právnikov, (ktorý aj tak nič nezmôžu v spleti zákonov ochránia akurát mafiánov a bežných ľudí potopia, čo im samozrejme nevadí, hlavne že na tom zarobia), povinné zdravotné poistenie (z ktorého sa do zdravotníctva dostane menej ako tretina zvyšok zhltne byrokratický aparát poisťovní a i to, čo ide do nemocníc sa zväčša premrhá neefektívne, tento údaj nie je môj odhad ale oficiálne dostupná informácia) Ďalšie všakovaké odvody poplatky skryté i zjavné, kolky a podobne.
Ako je možné, že u nás je ešte aj toto naopak. Že sme na opačnej strane planéty, že sa naopak striedajú ročné obdobia, že aj dni sa striedajú opačne, že na severe je "juh" a na juhu "sever"sa dá pochopiť a je to dané prírodnými podmienkami. Prečo však u nás musia tí najšikovnejší ľudia za prácou odchádzať a tu naopak prichádzajú za prácou a to práve tí mladí a šikovní?
Zatiaľ čo u nás byrokracia bujnie a podnikatelia nevedia či majú viac podnikať a či radšej vyplňovať papiere a študovať účtovníctvo. I tak, sú jednou nohou v kriminále, pretože zákony sú spletité a komplikované. Preto dodržovať ich je chvíľami ťažké a chvíľami aj nemožné. Okrem prebujneného byrokratického aparátu musíme živiť zbytočné účtovníčky, ekonómov, (ktorý i tak drobnému podnikateľovi nepomôžu a za ich omyly platí živnostník a tak vlastne podobne ako právnik vždy vyhrajú), právnikov, (ktorý aj tak nič nezmôžu v spleti zákonov ochránia akurát mafiánov a bežných ľudí potopia, čo im samozrejme nevadí, hlavne že na tom zarobia), povinné zdravotné poistenie (z ktorého sa do zdravotníctva dostane menej ako tretina zvyšok zhltne byrokratický aparát poisťovní a i to, čo ide do nemocníc sa zväčša premrhá neefektívne, tento údaj nie je môj odhad ale oficiálne dostupná informácia) Ďalšie všakovaké odvody poplatky skryté i zjavné, kolky a podobne.
Tým že sú ľudia ktorí sú extrémne bohatý a zákony nedodržiavajú - samozrejme beztrestne. Napadne človeka že takéto zákony im slúžia na to aby mohli kohokoľvek "potopiť" ak sa im zachce. Zároveň si tým odbúrajú konkurenciu pretože ak ostatní sú brzdený schválne schválenými zákonmi - obmedzeniami a oni naopak nemajú žiadne obmedzenie, nemožno s nimi držať krok...
Na Zélande je jediný úrad pošta kde vybavíte absolútne všetko a bez zbytočných kolkov a poplatkov. Každý má svoje daňové číslo a všetko čo zarobí proste zdaní, je to na jeho zodpovednosti. Žiadne zložité a dvojité zdaňovanie, DPH a podobné nezmysly. Pravidlá sú jednoduché a jasné a nie je preto dôvod ich porušovať. Slúžia občanom daňovým poplatníkom a nie na ich zdieranie a vykorisťovanie štátom a mafiou.
Prepis auta (na Slovensku sa zas zvýšili poplatky zaň)
Prekvapením bol na Novom Zelande napríklad prepis auta. Na riedko potlačený A4 papier s malo kolónkami som napísal svoje údaje a značku auta. Ostatné ostalo nevyplnené. U nás po vystáti niekoľkohodinového radu na polícii by policajtka s chladným arogantným škodoradostným úškrnom človeka poslala von na koniec radu s poznámkou, či ho nenaučili písať. (Reálne sa mi už stala aj buzerácia kedy hoci píšem paličkovým písmom to podľa úradníka nebolo dostatočne pekne čitateľné a musel som to 2x prepisovať.) U nás treba krasopisne vyplniť všetky tie čísla karosérie, motora objem valcov, odtieň farbu vozidla... a hlavne treba mať mať pečiatku že to auto skontroloval na parkovisku policajt. Naposledy keď som toto podstupoval tak policajt jednoducho neprišiel o 11:00 ako mal ačakali sme tam na neho s otvorenou kapotou asi desiati a keď sme sa boli sťažovať, tak policajt nás vysmial, vraj tam on bol a my sme tam neboli a kolega mu to aj dosvedčil, takže najbližší termín zas až zajtra. Tu na NZ neukazuje človek auto ani dokonca nechodí na políciu. Iba príde na poštu kde vybaví všetko. Mohutná maurská poštárka sa na mňa usmiala, že slabšia nátura by sa možno aj posrala. V zápätí som si až uvedomil, že to s tým úsmevom myslí vážne a nechce zjesť ani znásilniť toho vyplašeného europana. Bol to proste len milý úsmev nad tým že tlačivo je vyplnené len veľmi veľmi nedokonale a z 10 kolónok 5 zíva prázdnotou. V tomto prípade ale kolonky nezívali, ale sa usmievali s bvojimi bodkami ako to len tunajšie formuláre vedia. Čierna pani 2 rubriky doplnila a nad ostatnými mávla rukou a iba sa spýtala či to sedí ako to má ona v PC. Stačilo len prikývnuť hlavou a bolo to aj bez kolkov... prepísané. Samotný tento opis je asi podstatne dlhší než celý prepis auta.
Horšie s učením sa šoférovania. (nie všetko je ideálne) Hoci auto sme si vybrali schválne také, že na jeho ovládanie sme boli z domova zvyknutí, i tak sa v továrni museli úplne zblázniť, keď ovládať sa dalo iba z pravého sedadla.
Pomaly skoro 20 rokov už šoférujem ale taku blbosť som ešte nevydel. Všetci tu jazdia v protismere ale inak sa tvária, že dodržujú dopravné predpisy a keď som sa pár krát zaradil ako sa po našom patrí dobre že do mňa nevrazili hovädá. Oni sa len chápavo usmievajú a majú všetko na háku. Zvyk je železná košela a moja ľavá ruka je na prehadzovanie rýchlostí fakt uplne ľavá. A tak vo "vhodnej cvíli" stále hľadám čosi na pravo od seba a jediná kľuka je tam vhodná iba na otváranie okna. Neustále mi behajú stierače a smerovky zabúdajú blikať. Navyše chodci tu majú samovražedné sklony a podhadzujú pod kolesá takmer neustále.
Na Zélande je jediný úrad pošta kde vybavíte absolútne všetko a bez zbytočných kolkov a poplatkov. Každý má svoje daňové číslo a všetko čo zarobí proste zdaní, je to na jeho zodpovednosti. Žiadne zložité a dvojité zdaňovanie, DPH a podobné nezmysly. Pravidlá sú jednoduché a jasné a nie je preto dôvod ich porušovať. Slúžia občanom daňovým poplatníkom a nie na ich zdieranie a vykorisťovanie štátom a mafiou.
Prepis auta (na Slovensku sa zas zvýšili poplatky zaň)
Prekvapením bol na Novom Zelande napríklad prepis auta. Na riedko potlačený A4 papier s malo kolónkami som napísal svoje údaje a značku auta. Ostatné ostalo nevyplnené. U nás po vystáti niekoľkohodinového radu na polícii by policajtka s chladným arogantným škodoradostným úškrnom človeka poslala von na koniec radu s poznámkou, či ho nenaučili písať. (Reálne sa mi už stala aj buzerácia kedy hoci píšem paličkovým písmom to podľa úradníka nebolo dostatočne pekne čitateľné a musel som to 2x prepisovať.) U nás treba krasopisne vyplniť všetky tie čísla karosérie, motora objem valcov, odtieň farbu vozidla... a hlavne treba mať mať pečiatku že to auto skontroloval na parkovisku policajt. Naposledy keď som toto podstupoval tak policajt jednoducho neprišiel o 11:00 ako mal ačakali sme tam na neho s otvorenou kapotou asi desiati a keď sme sa boli sťažovať, tak policajt nás vysmial, vraj tam on bol a my sme tam neboli a kolega mu to aj dosvedčil, takže najbližší termín zas až zajtra. Tu na NZ neukazuje človek auto ani dokonca nechodí na políciu. Iba príde na poštu kde vybaví všetko. Mohutná maurská poštárka sa na mňa usmiala, že slabšia nátura by sa možno aj posrala. V zápätí som si až uvedomil, že to s tým úsmevom myslí vážne a nechce zjesť ani znásilniť toho vyplašeného europana. Bol to proste len milý úsmev nad tým že tlačivo je vyplnené len veľmi veľmi nedokonale a z 10 kolónok 5 zíva prázdnotou. V tomto prípade ale kolonky nezívali, ale sa usmievali s bvojimi bodkami ako to len tunajšie formuláre vedia. Čierna pani 2 rubriky doplnila a nad ostatnými mávla rukou a iba sa spýtala či to sedí ako to má ona v PC. Stačilo len prikývnuť hlavou a bolo to aj bez kolkov... prepísané. Samotný tento opis je asi podstatne dlhší než celý prepis auta.
Horšie s učením sa šoférovania. (nie všetko je ideálne) Hoci auto sme si vybrali schválne také, že na jeho ovládanie sme boli z domova zvyknutí, i tak sa v továrni museli úplne zblázniť, keď ovládať sa dalo iba z pravého sedadla.
Pomaly skoro 20 rokov už šoférujem ale taku blbosť som ešte nevydel. Všetci tu jazdia v protismere ale inak sa tvária, že dodržujú dopravné predpisy a keď som sa pár krát zaradil ako sa po našom patrí dobre že do mňa nevrazili hovädá. Oni sa len chápavo usmievajú a majú všetko na háku. Zvyk je železná košela a moja ľavá ruka je na prehadzovanie rýchlostí fakt uplne ľavá. A tak vo "vhodnej cvíli" stále hľadám čosi na pravo od seba a jediná kľuka je tam vhodná iba na otváranie okna. Neustále mi behajú stierače a smerovky zabúdajú blikať. Navyše chodci tu majú samovražedné sklony a podhadzujú pod kolesá takmer neustále.
Dnes po návrate som s prekvapením zistil, že aspoň v NR je už prihlásenie auta príjemnejšie ak natrafíte na novovyškolené pekné úradníčky a tak svet zas aj u nás nie je zas tak zlý... Asi desiatim najrôznejším poplatkom a rovnakým počtom tlačív som sa však pri prepise zo Španielska nevyhol... Úradný preklad Španielskych dokladov a kontrola originality auta je len začiatok... Vrcholom bolo tlačivo kde sa musia 3x vyplňovať rovnaké kolonky na prvej poslednej strane hárku a uprostred samozrejme tiež... Toľko teplých miestočiek a zbytočných papierov...
2.
Stručne o cestovnom ruchu a práci.
Na nový zeland prúdia miliony turistov. Podľa niektorých odhadov navštívi ročne Nový Zeland asi toľko turistov ako tu žije obyvateľov. Na tom NZ bohatne. Turisti to tu nemajú síce najlacnejšie, ale zato s celou parádou...
Špecifikum NZ je v tom, že aj chudobný mladý ľudia tu majú dvere otvorené a môžu si vybrať z dvoch variant. Prvá je, že si môžu privyrobiť (WHS vízum najčastejšie na rok) aby mali za čo cestovať a spoznávať krásy súostrovia, ktoré si potom dokonca života zapamätajú a budú spomínať a šíriť dobrú povesť po celom svete. A to je predsa aj pre tento štát tá najlepšiaa dlhodobá reklama. Zároveň tí najšikovnejší tu môžu zostať a obohatiť tunajší síce veľmi pestrý nie však vždy do súmernej krásy rastúci genofond.
Druhá verianta je woofing. To znamená že pracujú na farmách či napríklad aj v hoteloch, či dokonca len v domácnostiach za stravu a ubytovanie najčastejšie 4-6 hodín denne podľa dohody. Takto môžu spoznávať krajinu a neminú veľa. Ono sa to nezdá ale tie drahé domáce potraviny si musí kúpiť každý, pretože si žiadne priniesť nesmie. Takže žiadny rohlík a paštika. Potraviny nie je možné ani nakúpiť lacnejšie za hranicou v Poľsku. Farmáry a obchodníci držia ceny potravín, uvedomujúc si, že to je to najdôležitejšie pre každého, bez čoho neprežije. Proste si to kúpiť musí. Už druhý rok sa dokonca platí aj za prespanie v aute ak nie pokuta tak majiteľovi pozemku na ktorom stojíte. Iste našinec zvyknutý na nedodržovanie zákonov to často porušuje. V tejto krajine sa však zákony bežne dodržujú a nie sú tak komplikované ako u nás. Všetko je tu jednoduché a účelné a zmysluplné. Zákony sú tu pre občana daňového poplatníka a pre toho je výhodné ak mu turista zaplatí za ubytovanie a stravu a ak na to nemá, môže si odpracovať, ak pracuje viac môže si dokonca aj zarobiť...
Doporučenie je najlepšia reklama a o krajine.
Keď som videl nejaký zaujímavý kút sveta mal som chuť to ukázať ďalším ľuďom. Samozrejme najmä rodine a priateľom. Tak napríklad som spropagoval ostrov Vulcano pri Sicílii alebo napríklad aj Suchú Belú v Slovenskom raji. Kaď som teraz na Novom Zelande je tento pocit ešte výraznejší. Akoby tieto ostrovy tušili, že musia byť tak výnimočné, inak tá vzdialenosť od Európy cestovateľov odradí.
Snažil som sa prísť na to, čo ma tak výrazne nadchlo a upútalo na tejto krajine.
Na jednej strane tu človek vidí známe obrazy hôr, kopcov a údolí, zalesnených pahorkov a zelenou trávou porastených pasienkov a lúk. Ako by bol na Strednom slovensku v okolí Kremnice, či Banskej Bystrice napríklad. Na druhej strane však je len kúsok k moru ktoré na Slovensku proste nemáme. To je však len letmý, letný pohľad.
Pri druhom pohľade uvidíme zaujímavé rozdiely. Poriadok a čistota. Každá farma je ohradená. Vlastne aj jednotlivé parcely sú ohradené. Často len drevenými tenkými guľatinami, alebo iba živými plotmi. Iste je to najmä z praktických dôvodov. Pasúci dobytok proste neutečie. Alebo často vysoké živé ploty sú vlastne aj vetrolamy. Veľmi často s odolného vysokého bambusu, ale aj z rôznych ihličnanov či stálozelených listnáčov. Akých presne? Môžete poznať všetky stromy vyskytujúce sa bežne v strednej Európe a prídete na N.Z. a je to v háji. Teda neviete čo v tom háji vlastne rastie, pokiaľ nie ste zrovna profesionálny dendrológ. Môže to byť rovnako domáce pôvodné ako prinesené z ktoréhokoľvek kontinentu. Až na Antarktídu. Odtiaľ tu akurát prichádzajú občas zrážky a sem tam možno oceánske prúdy priplavia ľadovec. Divoká príroda je vidieť najviac na strmých kopcoch kde sú väčšinou prírodné rezervácie. Odtiaľ potom vytekajú bystriny, potoky, riečky. Tie po krátkom napojení večne zelených pasienkov vtekajú do nie ďalekého mora. Človek ich tu príliš nestihne zneuctiť splaškami.
Niekde sú farmy a sady len menšie asi 10 ha, niekde aj niekoľko 100 ha. Farmárov dom zostáva najčastejšie nezamknutý, podobne ako aj auto...
Dokonca aj psi tu majú dôležitejšiu funkciu než je stráženie. Vlci tu proste nie sú ani žiadne iné šelmy a tých ľudských je akosi tiež menej, takže sa neoplatí zamykať. Napokon keď vám majú vylomiť dvere a ešte aj ukradnúť čosi, tak to je len ešte väčšia škoda.
Keď prídeš do obchodu či na poštu nikdy nevieš či sa ocitneš oproti ako ich tu volajú "Novozeladskému Europanovi" alebo Maurovi alebo Indovi ale často oproti čiňamovi alebo Korejcovi alebo Vietnemcovi, černochovi z Tichomorských ostrovov alebo priamo z afriky. Pochopiteľne uvidíš tu Kanaďana rovnako ako peruánca, takže i Americký kontinent tu je primerane zastúpený... Ťažko si v takomto prostredí predstaviť rasovú neznášanlivosť..
Vzájomne sa obohacujú kultúrne. Vidno to napríklad na trhovisku. Trhy sa tu organizujú pravideľne raz za týždeň, ale na inom často nie moc vzdialenom mieste zasa v iný deň. Najčastejšie počas výkendu.
Chodí tam prekvapivo dosť ľudí predávať a ešte viac nakupovať. Naozaj aj nakupujú, pretože záhradkárov je tu málo. Väčšina ľudí dokonca aj farmárov je úzko špecializovaná a tak musí nakupovať, pretože hoci záhradu má každý, väčšinou len s okrasnými krovinami a ozdobnými kvetmi či trávnikom, ktorý sa tu pravidelne kosí alebo spása...
Pritom potraviny sú tu nečakane drahé, takže ich pestovanie pre vlastnú spotrebu ako aj na predaj sa fakt oplatí. Novozélanďania si to však môžu dovoliť. Turisti zas nemajú na výber. Potraviny doniesť nemôžu. Je to však tak správne. Žiadne dotácie do poľnohospodárstva a veď čo človek potrebuje najviac to má mať svoju hodnotu...
Pritom práce s vypestovaním je menej ako v našich podmienkach. Všetko tu rastie ako z vody a veru prší pravidelne vlahým dažďom... Klíma je vlhká a teplá, ale zasa nie moc. O takej sa nám môže len snívať. V takej potom rastie nie len naša známa zelenina do veľkosti a krásy. A to dokonca aj v "zime" počas ktorej tu bežne ani len nemrzne. Na trhu sa tu ponúkajú aj rôzne exotické druhy zeleniny, akej u nás ani len nechyrovať. Predávajú ju Indovia, Malajci, Vietnamci či polynézania z ostrovov.
Na tržnici je vidno aj niekoľko stánkov s plantou. Okrem klasiky sa tu stretávame aj s exotikou a potom s plantou ktorá u nás nemá akosi tradíciu ako je asi týždeň vyklíčená fazuľa, či hrach. U nás sa to sadí priamo. Tiež planta slnečnice a kukurice je podivínstvo za drahé peniaze. Bieli však len zriedka kupujú plantu zeleniny, to skôr nejaké koreničky a kvetinky.
Zvlášť na miestach na dohľad od lesov vidno bežne na farmách aj pri ceste kŕdle moriek. Najprv sme mysleli že to tu je obľúbená domáca hydina. Potom sme sa dozvedeli že to je tu "divoký škodca", podobne ako bažanty a pávy. Všetky ich tu strieľajú ale nevedia vykántriť, podobne ako aj jeleniu zver. Hoci ktokoľvek môže loviť, samozrejme s povolením majiteľa pozemku...
Na nový zeland prúdia miliony turistov. Podľa niektorých odhadov navštívi ročne Nový Zeland asi toľko turistov ako tu žije obyvateľov. Na tom NZ bohatne. Turisti to tu nemajú síce najlacnejšie, ale zato s celou parádou...
Špecifikum NZ je v tom, že aj chudobný mladý ľudia tu majú dvere otvorené a môžu si vybrať z dvoch variant. Prvá je, že si môžu privyrobiť (WHS vízum najčastejšie na rok) aby mali za čo cestovať a spoznávať krásy súostrovia, ktoré si potom dokonca života zapamätajú a budú spomínať a šíriť dobrú povesť po celom svete. A to je predsa aj pre tento štát tá najlepšiaa dlhodobá reklama. Zároveň tí najšikovnejší tu môžu zostať a obohatiť tunajší síce veľmi pestrý nie však vždy do súmernej krásy rastúci genofond.
Druhá verianta je woofing. To znamená že pracujú na farmách či napríklad aj v hoteloch, či dokonca len v domácnostiach za stravu a ubytovanie najčastejšie 4-6 hodín denne podľa dohody. Takto môžu spoznávať krajinu a neminú veľa. Ono sa to nezdá ale tie drahé domáce potraviny si musí kúpiť každý, pretože si žiadne priniesť nesmie. Takže žiadny rohlík a paštika. Potraviny nie je možné ani nakúpiť lacnejšie za hranicou v Poľsku. Farmáry a obchodníci držia ceny potravín, uvedomujúc si, že to je to najdôležitejšie pre každého, bez čoho neprežije. Proste si to kúpiť musí. Už druhý rok sa dokonca platí aj za prespanie v aute ak nie pokuta tak majiteľovi pozemku na ktorom stojíte. Iste našinec zvyknutý na nedodržovanie zákonov to často porušuje. V tejto krajine sa však zákony bežne dodržujú a nie sú tak komplikované ako u nás. Všetko je tu jednoduché a účelné a zmysluplné. Zákony sú tu pre občana daňového poplatníka a pre toho je výhodné ak mu turista zaplatí za ubytovanie a stravu a ak na to nemá, môže si odpracovať, ak pracuje viac môže si dokonca aj zarobiť...
Doporučenie je najlepšia reklama a o krajine.
Keď som videl nejaký zaujímavý kút sveta mal som chuť to ukázať ďalším ľuďom. Samozrejme najmä rodine a priateľom. Tak napríklad som spropagoval ostrov Vulcano pri Sicílii alebo napríklad aj Suchú Belú v Slovenskom raji. Kaď som teraz na Novom Zelande je tento pocit ešte výraznejší. Akoby tieto ostrovy tušili, že musia byť tak výnimočné, inak tá vzdialenosť od Európy cestovateľov odradí.
Snažil som sa prísť na to, čo ma tak výrazne nadchlo a upútalo na tejto krajine.
Na jednej strane tu človek vidí známe obrazy hôr, kopcov a údolí, zalesnených pahorkov a zelenou trávou porastených pasienkov a lúk. Ako by bol na Strednom slovensku v okolí Kremnice, či Banskej Bystrice napríklad. Na druhej strane však je len kúsok k moru ktoré na Slovensku proste nemáme. To je však len letmý, letný pohľad.
Pri druhom pohľade uvidíme zaujímavé rozdiely. Poriadok a čistota. Každá farma je ohradená. Vlastne aj jednotlivé parcely sú ohradené. Často len drevenými tenkými guľatinami, alebo iba živými plotmi. Iste je to najmä z praktických dôvodov. Pasúci dobytok proste neutečie. Alebo často vysoké živé ploty sú vlastne aj vetrolamy. Veľmi často s odolného vysokého bambusu, ale aj z rôznych ihličnanov či stálozelených listnáčov. Akých presne? Môžete poznať všetky stromy vyskytujúce sa bežne v strednej Európe a prídete na N.Z. a je to v háji. Teda neviete čo v tom háji vlastne rastie, pokiaľ nie ste zrovna profesionálny dendrológ. Môže to byť rovnako domáce pôvodné ako prinesené z ktoréhokoľvek kontinentu. Až na Antarktídu. Odtiaľ tu akurát prichádzajú občas zrážky a sem tam možno oceánske prúdy priplavia ľadovec. Divoká príroda je vidieť najviac na strmých kopcoch kde sú väčšinou prírodné rezervácie. Odtiaľ potom vytekajú bystriny, potoky, riečky. Tie po krátkom napojení večne zelených pasienkov vtekajú do nie ďalekého mora. Človek ich tu príliš nestihne zneuctiť splaškami.
Niekde sú farmy a sady len menšie asi 10 ha, niekde aj niekoľko 100 ha. Farmárov dom zostáva najčastejšie nezamknutý, podobne ako aj auto...
Dokonca aj psi tu majú dôležitejšiu funkciu než je stráženie. Vlci tu proste nie sú ani žiadne iné šelmy a tých ľudských je akosi tiež menej, takže sa neoplatí zamykať. Napokon keď vám majú vylomiť dvere a ešte aj ukradnúť čosi, tak to je len ešte väčšia škoda.
Keď prídeš do obchodu či na poštu nikdy nevieš či sa ocitneš oproti ako ich tu volajú "Novozeladskému Europanovi" alebo Maurovi alebo Indovi ale často oproti čiňamovi alebo Korejcovi alebo Vietnemcovi, černochovi z Tichomorských ostrovov alebo priamo z afriky. Pochopiteľne uvidíš tu Kanaďana rovnako ako peruánca, takže i Americký kontinent tu je primerane zastúpený... Ťažko si v takomto prostredí predstaviť rasovú neznášanlivosť..
Vzájomne sa obohacujú kultúrne. Vidno to napríklad na trhovisku. Trhy sa tu organizujú pravideľne raz za týždeň, ale na inom často nie moc vzdialenom mieste zasa v iný deň. Najčastejšie počas výkendu.
Chodí tam prekvapivo dosť ľudí predávať a ešte viac nakupovať. Naozaj aj nakupujú, pretože záhradkárov je tu málo. Väčšina ľudí dokonca aj farmárov je úzko špecializovaná a tak musí nakupovať, pretože hoci záhradu má každý, väčšinou len s okrasnými krovinami a ozdobnými kvetmi či trávnikom, ktorý sa tu pravidelne kosí alebo spása...
Pritom potraviny sú tu nečakane drahé, takže ich pestovanie pre vlastnú spotrebu ako aj na predaj sa fakt oplatí. Novozélanďania si to však môžu dovoliť. Turisti zas nemajú na výber. Potraviny doniesť nemôžu. Je to však tak správne. Žiadne dotácie do poľnohospodárstva a veď čo človek potrebuje najviac to má mať svoju hodnotu...
Pritom práce s vypestovaním je menej ako v našich podmienkach. Všetko tu rastie ako z vody a veru prší pravidelne vlahým dažďom... Klíma je vlhká a teplá, ale zasa nie moc. O takej sa nám môže len snívať. V takej potom rastie nie len naša známa zelenina do veľkosti a krásy. A to dokonca aj v "zime" počas ktorej tu bežne ani len nemrzne. Na trhu sa tu ponúkajú aj rôzne exotické druhy zeleniny, akej u nás ani len nechyrovať. Predávajú ju Indovia, Malajci, Vietnamci či polynézania z ostrovov.
Na tržnici je vidno aj niekoľko stánkov s plantou. Okrem klasiky sa tu stretávame aj s exotikou a potom s plantou ktorá u nás nemá akosi tradíciu ako je asi týždeň vyklíčená fazuľa, či hrach. U nás sa to sadí priamo. Tiež planta slnečnice a kukurice je podivínstvo za drahé peniaze. Bieli však len zriedka kupujú plantu zeleniny, to skôr nejaké koreničky a kvetinky.
Zvlášť na miestach na dohľad od lesov vidno bežne na farmách aj pri ceste kŕdle moriek. Najprv sme mysleli že to tu je obľúbená domáca hydina. Potom sme sa dozvedeli že to je tu "divoký škodca", podobne ako bažanty a pávy. Všetky ich tu strieľajú ale nevedia vykántriť, podobne ako aj jeleniu zver. Hoci ktokoľvek môže loviť, samozrejme s povolením majiteľa pozemku...
Nuž teda diospyros.
Samozrejme moje obľubené tomely som hľadal všade ale nachádzal len zriedka.
Jeden som videl v ktorejsi záhrade Aucklande, ale to bola veľká výnimka a môžeš prejsť desaťtisíc záhrad a nenájdeš žiaden. To skôr nájdeš nejaký citrus, veľmi často fejchou, či figu alebo banánovník... ale najmä nejedlé kraviny od výmyslu sveta. Tak to vypadá keď sa majú ľudia veľmi dobre a všetko si kupujú v obchode ako správny disciplinovaný konzumenti.
Hurmi kakové stromy som našiel u Princa, ktorý má podľa jeho slov dokonca aj nejaké "trpké" semenáče, čo je na N.Z. veľká rarita. Podľa kvetov, pretože keď sme boli u neho práve kvitli to boli všetko samice. Ale mohli sme prehliadnuť teoreticky nejaký strom, park je to veľký hustý a neprehľadný... Isto sme však našli aj veľké asi 20 ročné stromy Diospyros Virginiana,asi 10-15 kusov tiež samozrejme semenáče. Podľa Princových slov, sú asi jediné na N.Z., ale beriem s rezervou, pretože ľudia sú tu zahľadeni najmä do seba a iní či iné ich veľmi nezaujíma. Česť výnimkám. Videli sme aj dva sady veľké asi 10 ha, teda na NZ pomery malé. V jednom sme aj donútili farmára aby sa priznal, že je doma. Zjavne sa chcel zatajiť a nechcelo sa staršiemu pánovi. No keď už aj pes zlyhal a nechal sa hladkať, namiesto toho aby nás roztrhal, nezostávalo mu iné ako pribehnúť. A keď už prišiel a povedali sme mu o čo ide, bol ako napokon všetci novozélanďania veľmi príjemný, zdvorilý a chcel nám všetko ukázať a nafotiť sa s nami v sade. Na malom malotraktore s vlečkou na ktorej sme sedeli rezal zákruty svojej farmy ako by ani nemal 70 rokov, čo iste mal viac... Sad veľmi pekný, asi 20 ročný. Stromy, akoby ich jedna mater mala. Pekne v zákrytoch a radoch jak na vojne už len pochodovať. Podpník ako sme zistili podľa toho že niekde predsa len bola snaha obrastať od koreňa boli Kaki semenáče. Všetko čo obrastalo však starký poctivo vysekával. Pod stromami anglický trávnik, že aj na futbalovom ihrisku by len závideli. Stromy strihané a držané na výšku aby sa dalo dočiahnuť zo zeme aj bez rebríka pre vyššieho chlapa, keď sem tam aj ohne konár. Nižší by predsa len nejaký ten rebríček s 3 stupníkmi asi potreboval. Celý sad pozostáva len z jednej odrody Fuyu. Plody má sladké, veľké. Sad bol sadený ako inak na objednávku a plody sú dopredu vypredané, takže starosti s odbytom žiadne akurát že starký trochu si zafrfľal, že ceny sú stagnujúce a stále rovnaké, teda nerastú. Keby on vedel ako môže byť rád že to tak bez problémov vypredá bez starostí... Iste niečo predá aj na drobno, keď si niekto príde kúpiť keď sa oberajú plody. Novozelandania však majú povedomie o tomto ovocí len o niečo lepšie než napríklad Slováci. Iste je tu veľká Ázijská menšina ale tí si podľa slov starkého kúpia kilo a mesiac na ne blažene pozerajú pokiaľ ich zjedia, tak medzitým zlikvidujú pekných pár kilo hamburgerov. Veru, novozélanďania síce majú povedomie že ovocie je zdravé ale mäso majú radšej. Potom to chodia vybehať, ako je tu zvykom. Ráno vsetci pobehujú. Je to vidno aj všade naokolo čomu dávajú prednosť. Toľko hovädziny sa im tam pasie že to nemôžu pojesť sami aj keby sa rozkrájali a pomleli spolu s tými býčkami na výkrm do hamburgerov. Je jasné že väčšina ide na vývoz. Ale to už je hovädská problematika ktorá tu zabučala v kaki sade oprávnene, pretože aj to nám starký nezabudol pripomenúť, že možno mohol aj namiesto kaki chovať býčkov na výkrm ako na vedľajšej parcele. Doniesol im nejaký zeleninový odpad a jabĺčka ako maškrtky. A býčky najprv zaváhali, predsa len nás nepoznali no potom predsa pribehli. Pekné veľké a osvalené. Aj nám uklázal ktoré 3 pôjdu zajtra na porážku a že sa mu to oplatí, len teda cena mi už vyfučala z hlavy. Takže 3 najkrajšie doplatia zajtra na svoju maškrtnosť... Nuž býčka som ešte neporážal. Ale vraj by to ani nešlo. Pretože ako všetko i býčky vlastne je dohodnutý "odovzdať", mal ich vlastne len dočasne na vykŕmenie a kontrakt na to že ich predá keď príde ich čas aj za koľko bol už dávno rozhodnutý o nich bez nich. Kŕmené však ako je tu zvykom boli len extenzívne na tunajšej stálezelenej trávičke.
Semenáče kaki sme našli aj v skanzene, ktorý sa rozprestieral okolo najstaršej kamennej budovy na N.Zelande, kde sa chodia kukať procesie, že 200 rokov starý dom. No skoro sme odpadli ale hlavne od údivu. Veď taký dom je u nás aj starší aj krajšie rozpadnutý na každom rohu... Tu si to však cenia a okolo je taký malý sad všetkého možného postaršieho a polodivokého či ovocné stromy hlavne Europske včítane napríklad dulí, ktoré tu sú známejšie než u nás ale aj mišpule nemecké, tie sme inde nevideli. Tie Japonske mišpule - Eriobotrie tu rastú ako splanené na každom rohu a sú inak vynikajúcej chuti, podstatne lepšie než naše z Európy. Poznám ich teda z Balkánu aj z Talianska a tam sa dajú nájsť aj pekné veľké, no chuťovo mdlé. Tieto semenáče z NZ sú chuťovo fantastické a všetky čo sme chutnali boli si v tomto podobné. Sú totiž nielen sladké ale aj výrazne kyselkavé veľmi podobné chuti mandarínky. Na tráve a medzi všakovakými zeleninami tu pobehovala hydina od výmyslu sveta na divoko. Zvyknutá že ju kŕmia naviac rôznych ozdobných sliepok s chocholkami, perím na behákoch a i liliputky i veliké, desiatky druhov, tiež kačice, husi a pod.
Ale vráťme sa zas k tým kaki lebo o tom som chcel. Nuž v tomto skanzene som našiel aj jediný pekný veľký rozložitý strom starej asi 40 ročnej ak nie staršej kaki. Podobný u nás isto nenájdete. Mal nielen samičie ale aj semčie kvety a teda pravdepodobne semenáč opeľovač. Asi o sto metrov od neho podobný strom ale čistá samica so samičími kvetmi. O chuti môžeme len uvažovať, keďže momentálne len kvitnú.
Od majiteľa Kaki sadu sme zistili na PC kontakty na všetkých asi 12 pestovateľov kaki na Novom Zélande. Všetci sú združený pod asociáciu ktorá od nich aj vykupuje plody a tak nemajú dôvod sa nejak prezentovať, či propagovať, pretože odbyt zaistený. Všetkým sme poslali pozdravný mail, s tým, že by sme ich radi navštívili a že akú majú sortu. Ozval sa len ten s tej asociácie, s tým, že nič zaujímavé pre nás, oni len pestujú komerčne sortu Fuyu a nič iné ani na Zélande podľa neho nerastie pretože táto sorta bola vyhodnotená ako najlepšia je sladká veľké plody a vyhovuje tunajším konzumentom aj na vývoz sa najlepšie hodí.
S pomedzi Diospyrosov som tak nejak dúfal, že tu najdem aj Diospyros Blancoi - Mabolo ale o tom tu ani nechyrovať.
Čiernu sapotu zo strednej Ameriky (Diospyros Digina), tu poznajú poniektorý, videli semenáče ale nechceli im vraj rodiť ale iste tu nejaké rodiace stromy budú i keď veľa ich nebude. Ak som to pochopil správne množia ich len ako semenáče...
Nie je všetkým dňom koniec ani na Zelande a nejaké zažitky ešte dúfam budú a nechajme sa prekvapiť...
Ale vráťme sa zas k tým kaki lebo o tom som chcel. Nuž v tomto skanzene som našiel aj jediný pekný veľký rozložitý strom starej asi 40 ročnej ak nie staršej kaki. Podobný u nás isto nenájdete. Mal nielen samičie ale aj semčie kvety a teda pravdepodobne semenáč opeľovač. Asi o sto metrov od neho podobný strom ale čistá samica so samičími kvetmi. O chuti môžeme len uvažovať, keďže momentálne len kvitnú.
Od majiteľa Kaki sadu sme zistili na PC kontakty na všetkých asi 12 pestovateľov kaki na Novom Zélande. Všetci sú združený pod asociáciu ktorá od nich aj vykupuje plody a tak nemajú dôvod sa nejak prezentovať, či propagovať, pretože odbyt zaistený. Všetkým sme poslali pozdravný mail, s tým, že by sme ich radi navštívili a že akú majú sortu. Ozval sa len ten s tej asociácie, s tým, že nič zaujímavé pre nás, oni len pestujú komerčne sortu Fuyu a nič iné ani na Zélande podľa neho nerastie pretože táto sorta bola vyhodnotená ako najlepšia je sladká veľké plody a vyhovuje tunajším konzumentom aj na vývoz sa najlepšie hodí.
S pomedzi Diospyrosov som tak nejak dúfal, že tu najdem aj Diospyros Blancoi - Mabolo ale o tom tu ani nechyrovať.
Čiernu sapotu zo strednej Ameriky (Diospyros Digina), tu poznajú poniektorý, videli semenáče ale nechceli im vraj rodiť ale iste tu nejaké rodiace stromy budú i keď veľa ich nebude. Ak som to pochopil správne množia ich len ako semenáče...
Nie je všetkým dňom koniec ani na Zelande a nejaké zažitky ešte dúfam budú a nechajme sa prekvapiť...
Dodám len že nejaké prekvapenia síce NZ ešte pripravil ale netýkalo sa to Diospyrosov...
Ospravedlňujem sa že to chvíľami prestáva byť o stromčekoch a rastlinách. Neviem sa však vyhnúť témam ktoré nás obkopujú a ovplyvňujú život a fungovanie.
Texty vyslovene politické či také čo nesúvisia s rastlinami sem ale nevkladám...
3.
Od hovna až k politikom (nie je to zas až tak ďaleká cesta)
Ešte jednu zaujímavú črtu má NZ. Čistota. To neznamená len to, že tu nie sú odpadky a skládky. Znamená to aj upravené verejné trávniky, všetko pekne pokosené. Na NZ je najväčší počet verejných záchodov na jedného obyvateľa a i na plochu tejto riedko obývanej krajiny. Bezplatné WC s teplou vodiu, mydlom a papierom je čisté a suché. Teda samozrejme v splachovači je vždy dosť vody. Neustále sem chodia prúdy turistov a mládeže s batohmi za poznaním a prácou. Sieť verejných WC to však všetko zvláda a bez smradu.
Nedá mi zaspomínať ako sa s týmto "smradlavím problémom" vysporiadavame u nás. Naše riešenie je podstatne elegantnejšie a najmä lacnejšie. Zocelený známym sloganom "vyderžaj pianer" nám úplne postačia iba výstražné tabule s hrozbou pokuty. Predsa nebudeme stavať na každom kroku kadibudku! Ale u nás by to vlastne ani nešlo. Už po pár dňoch by boli tie záchody tak ob..... že by sa ani nedali používať... O kohútikoch na vodu a toaleťáku by sa nám už po pár hodinách prevádzky na nejakom známom turistickom chodníku mohlo len snívať. A snívať na záchode v triezvom stave to tiež nie je bežné... Ani v tomto nie je možné aplikovať NZ model na Slovensku. U nás síce neudržíme čisté záchody ale zato udržíme...
Nie tak to samozrejme nefunguje. Zas je to len zákaz, ktorý a to sa vie už dopredu bude iste porušovaný. Podobne ako aj mnohé iné zákazy, príkazy, nariadenia, vyhlášky a zákony. Často sú tak nezmyselné že sa jednoducho vie že sa budú porušovať. Najprv preto, že to často ani inak nejde. Potom preto, že je to pohodlnejšie a napokon len tak. Nič neznamenajú. Zasmejeme sa im. Akú majú váhu tie naše zákazy, príkazy, nariadenia, vyhlášky a zákony? Ak nie sú strážené tak u nás žiadnu. Ani len tí, ktorí by mali isť príkladom, ktorí ich tvoria ich nedodržujú, ako to potom môžu očakávať od ostatných.
Ešte jednu zaujímavú črtu má NZ. Čistota. To neznamená len to, že tu nie sú odpadky a skládky. Znamená to aj upravené verejné trávniky, všetko pekne pokosené. Na NZ je najväčší počet verejných záchodov na jedného obyvateľa a i na plochu tejto riedko obývanej krajiny. Bezplatné WC s teplou vodiu, mydlom a papierom je čisté a suché. Teda samozrejme v splachovači je vždy dosť vody. Neustále sem chodia prúdy turistov a mládeže s batohmi za poznaním a prácou. Sieť verejných WC to však všetko zvláda a bez smradu.
Nedá mi zaspomínať ako sa s týmto "smradlavím problémom" vysporiadavame u nás. Naše riešenie je podstatne elegantnejšie a najmä lacnejšie. Zocelený známym sloganom "vyderžaj pianer" nám úplne postačia iba výstražné tabule s hrozbou pokuty. Predsa nebudeme stavať na každom kroku kadibudku! Ale u nás by to vlastne ani nešlo. Už po pár dňoch by boli tie záchody tak ob..... že by sa ani nedali používať... O kohútikoch na vodu a toaleťáku by sa nám už po pár hodinách prevádzky na nejakom známom turistickom chodníku mohlo len snívať. A snívať na záchode v triezvom stave to tiež nie je bežné... Ani v tomto nie je možné aplikovať NZ model na Slovensku. U nás síce neudržíme čisté záchody ale zato udržíme...
Nie tak to samozrejme nefunguje. Zas je to len zákaz, ktorý a to sa vie už dopredu bude iste porušovaný. Podobne ako aj mnohé iné zákazy, príkazy, nariadenia, vyhlášky a zákony. Často sú tak nezmyselné že sa jednoducho vie že sa budú porušovať. Najprv preto, že to často ani inak nejde. Potom preto, že je to pohodlnejšie a napokon len tak. Nič neznamenajú. Zasmejeme sa im. Akú majú váhu tie naše zákazy, príkazy, nariadenia, vyhlášky a zákony? Ak nie sú strážené tak u nás žiadnu. Ani len tí, ktorí by mali isť príkladom, ktorí ich tvoria ich nedodržujú, ako to potom môžu očakávať od ostatných.
Vo svojej snahe riadiť všetko okolo, často odtrhnutý od reality vytvoria absolútnu blbosť. Napríklad ten zákon že všetky psi musia byť čipovaný. Termín sa blížil. Bol som proti tomu samozrejme, len teda predsa, človek sa snaží dodržovať to. Hrozia sankcie. Neveril som tomu že by naozaj došlo na jeho uplatnenie ale predsa len teda som podľahol rodine a dal som nášho psa začipovať. Jednak to bolo v čase keď som na to nemal čas. Jednak to nebolo zadarmo a hlavne ma odrádzalo, že som musel čakať v rade u zverolekára, ktorý bol navyše nepríjemný vedomí si, že on je pánom situácie a zrazu ho všetci potrebujú...
Samozrejme sa ukázalo, že je to somarina a uplatnenie tohoto zákona sa odložilo na neurčito, dúfam že na nikdy... Svedčí to však o tom ako veľmi chcú mať zákonodárci všetko pod kontrolou, začipované psi mačky ideálne aj ľudí a muchy... A samozrejme na to zas doplatili ľudia ako ja ktorí sa snažia zákon dodržiavať, hoci je nezmyselný. Ukázalo sa vo všetkej nahote, že práve nedodržiavanie zákonov je v poriadku a že celý ten systém je chorý...
Je to len jeden tzpicky hlúpy zákon. Máme tu ale spústu iných, ktoré sú použiteľnejšie v praxi, sú však škodlivé. Škodia však pomaly a potroche ale dlhúdobu. Tieto zákony schvaľujú ľudia ktorým nezáleží na tom aby naozaj pomáhali a boli užitočné ale iba na vlastnom prospechu a sú riadený bohatou mafiou. Nikomu nie sú za nič zodpovední a robia si čo chcú, preto to tu tak vypadá...
Zákonodarci nás obdarúvajú svojimi danajskými darmi ako ich zrovna napadne, podľa ľubovôle či vetra alebo skôr ako sa to zrovna hodí ktorému "lobistovi" (inak po našom skorumpovanému úplatkárovi). V takto vzniknutej neprehľadnej situácii sa následene málo kto vyzná. Je to však výhodné pre úradnícku mafiu. V neprehľadnej situácii neustálych zmien a noviel, je problém sa vyznať aj profesionalom. Bežný človek si však nemôže dovoliť platiť svojho právnika. Takto môžu mocný tvorcovia zákona (o poriadku sa naozaj žiaľ hovoriť nedá) poľahky nachytať práve toho koho nachytať chcú a naopak nenachytajú koho nechcú. Pretože porušuje vlastne každý, kto sa o niečo snaží, či znalý či neznalý. Vykladači zákonov sú na koni a ostatní aby sa triasli niečo robiť. Radšej ticho na podpore...
Orech
Napríklad včera som našiel asi 100 km od Aucklandu pri takej dravej rieke čo tečie z neďalekých hôr do neďalekého mora, úplne pri brehu veľký orech. Problém je že sa k nemu vôbec nedá dostať, pretože rieka vytvorila kaňon hlboký asi ako 5 poschodový dom a steny sú úplne kolmé. Tak som ho len nafotil, vlastne zhora, pretože konármi len dočahoval do mojej úrovne ale asi 20 m predomňa keď som bol na kraji. Orechy sú tu zaujímavé. Videl som tu aj klasické naše vlašáky, ale to sú len také chúďatká. Teraz (myslené začiatok decembra, to je na NZ po odkvitnutí jabloní ale tesne pred dozrievaním prvých čerešní) len ledva rašia, tak nejak na riedko, sú celé posiate machmi a lišajníkmi. Listy mladé, bledé, chloróza. Viditeľne trpia. Vraj im je priteplo. Ale viac na juh ( na NZ je čím južnejšie tým chladnejšie - opačná pologuľa ) rastú isto lepšie. Potom som tu videl orechy čierne, také sa vyskytujú aj u nás, ale to bola akási ich tropickejšia vetva, tie rástli v pohode, orechy na nich boli pomerne veľké, ale ledva sme ich rozbili. Tak hrubú škrupinu som ešte na orechu nevidel. Naše čierne orechy majú tiež slušnú škrupinu ale tieto ešte hadam 3x hrubšiu. No a potom som tu videl niekoľko planých semenáčov kúsok od rieky ako sa vlieva do mora v Aucklande. Ale všetko mladé a nerodiace. Nápadné však krásou a bujnosťou rastu., hladkou kôrou, krásnymi takými ako keby dužinatými veľkými lesklými listami. No a teraz tento orech pri tej dravej rieke včera som konečne prichytil. Tiež krásne zelené zdravé veľké listy ale čo ma šokovalo bola násada orechov. Nafotené to mám asi aj na 10 fotkách. Lebo niečo podobné som nevidel. Strapce orechov odhadom 15 až 25 plodov na strapci. Samozrejme ešte malé veď je len začiatok leta...(január) Predpokladám, že je to ten Japonský strapcovitý orech. Údajne v medzivojnovom období sa začal rozširovať aj k nám úspešne som sa o tom dočítal v starých knihách, ale zjavne po vojne už zmizol, pretože som u nás nikdy žiadny nevidel. Tento sa tam musel sám nejak alebo vranou dostať. Vrany sú tu nie čierne ale popolavé s modrým na krídlach pekné farebné. Pod stromom som zahliadol aj minimálne dva mladé semenáče asi 2 ročné... Chcel som sa tam dostať, ale Juro ma odhovoril, že najprv musíme zohnať lano, aby som sa dostal aj hore. skala tam bola inak mimoriadne drobivá a s nánosom klzkej hliny po dažďoch. Možno sa tam niekedy vrátime s lanom... (Tak nie. Ďalšia vec, ktorá sa mi nepodarila. Veľa vecí som si pred odchodom nestihol pozrieť...)
Napríklad včera som našiel asi 100 km od Aucklandu pri takej dravej rieke čo tečie z neďalekých hôr do neďalekého mora, úplne pri brehu veľký orech. Problém je že sa k nemu vôbec nedá dostať, pretože rieka vytvorila kaňon hlboký asi ako 5 poschodový dom a steny sú úplne kolmé. Tak som ho len nafotil, vlastne zhora, pretože konármi len dočahoval do mojej úrovne ale asi 20 m predomňa keď som bol na kraji. Orechy sú tu zaujímavé. Videl som tu aj klasické naše vlašáky, ale to sú len také chúďatká. Teraz (myslené začiatok decembra, to je na NZ po odkvitnutí jabloní ale tesne pred dozrievaním prvých čerešní) len ledva rašia, tak nejak na riedko, sú celé posiate machmi a lišajníkmi. Listy mladé, bledé, chloróza. Viditeľne trpia. Vraj im je priteplo. Ale viac na juh ( na NZ je čím južnejšie tým chladnejšie - opačná pologuľa ) rastú isto lepšie. Potom som tu videl orechy čierne, také sa vyskytujú aj u nás, ale to bola akási ich tropickejšia vetva, tie rástli v pohode, orechy na nich boli pomerne veľké, ale ledva sme ich rozbili. Tak hrubú škrupinu som ešte na orechu nevidel. Naše čierne orechy majú tiež slušnú škrupinu ale tieto ešte hadam 3x hrubšiu. No a potom som tu videl niekoľko planých semenáčov kúsok od rieky ako sa vlieva do mora v Aucklande. Ale všetko mladé a nerodiace. Nápadné však krásou a bujnosťou rastu., hladkou kôrou, krásnymi takými ako keby dužinatými veľkými lesklými listami. No a teraz tento orech pri tej dravej rieke včera som konečne prichytil. Tiež krásne zelené zdravé veľké listy ale čo ma šokovalo bola násada orechov. Nafotené to mám asi aj na 10 fotkách. Lebo niečo podobné som nevidel. Strapce orechov odhadom 15 až 25 plodov na strapci. Samozrejme ešte malé veď je len začiatok leta...(január) Predpokladám, že je to ten Japonský strapcovitý orech. Údajne v medzivojnovom období sa začal rozširovať aj k nám úspešne som sa o tom dočítal v starých knihách, ale zjavne po vojne už zmizol, pretože som u nás nikdy žiadny nevidel. Tento sa tam musel sám nejak alebo vranou dostať. Vrany sú tu nie čierne ale popolavé s modrým na krídlach pekné farebné. Pod stromom som zahliadol aj minimálne dva mladé semenáče asi 2 ročné... Chcel som sa tam dostať, ale Juro ma odhovoril, že najprv musíme zohnať lano, aby som sa dostal aj hore. skala tam bola inak mimoriadne drobivá a s nánosom klzkej hliny po dažďoch. Možno sa tam niekedy vrátime s lanom... (Tak nie. Ďalšia vec, ktorá sa mi nepodarila. Veľa vecí som si pred odchodom nestihol pozrieť...)
Moje ďalšie stretnutie s orechom vlastne s vlašskými orechmi nasledovalo na farme u Teri. O tejto zaujímavej skúsenosti niekde v tých textoch píšem ešte. Tiež sme tam čosi zažili a naučili sa o živote na NZ ale o tom neskôr. Teraz k orechom, ktoré som našiel asi kilometer od jej farmy po "hlavnej" ceste nahor. Farmár tam mal vo svojej predzáhradke, ktorá mala asi tak 2 ha takú parkovú úpravu a viacero zaujímavých starých stromov.Zaujali ma najviac obrovské orechy. Plody boli už dosť veľké, hoci bolo len uprostred leta. Ide o to, ako boli tieto velikány zarodené... niečo podobné som v živote nevidel. Boli plodmi úplne obsypané. Nikdy som nevidel tak zarodené stromy. Tery má farmu asi 300 km južne od Aucklandu asi 40 km od východného pobrežia kde stojí priamo na pláži ako obrovský maják kúžel dávno vyhasnutého vulkánu. Farma je na vrcholkoch značne členitej pahorkatiny. Je tu chladnejšie ako na severe v Aucklande, no stále tu ešte rastú avokáda. A ešte ako rastú. tery s rodinou pravidelne vyrubujú obrovské avokádové stromy v prastarom sade. Vždy vyrúbu len toľko aby mali na zimu všetky 4 spriaznené rodiny, ktorým sad patrí dosť na kúrenie na zimu aj na kúrenie vonku keď potrebujú piecť, či na kúrenie v pomerne veľkom krytom bazéne.
Obrovské avokádové stromy vyrúbu až na na peň vysoký asi 1 až 2 metre. Hrúbka takýchto pňov je taká že ho ani 3 ľudia neobčiahnu...Len málo Slovákov pílilo a kálalo tak obrovské avokáda. S tohoto pohľadu sú pokusy pestovať tieto stromy v kvatináči veľmi úbohé...
Tento strom má obrovskú energiu. Ešte v tom roku po spílení vyženie nový obrast do výšky niekoľkých metrov. Za 3 roky už znova dosiahne uctihodné rozmery a takto zmadený opäť bohato rodí. Samozrejme kvôli opeleniu musia byť vedľa seba 2 rôzne odrody toho istého druhu avokáda tak aby pasovali obdobia kvitnutia a mohlo dôjsť k opeleniu. Tunajší ľudia si avokádo veľmi nevážia. Je to burina. Keď stromy zarodia vzniká obrovská nadúroda.Je možné pestovať až tri rôzne druhy avokáda, ktoré sú plodmi veľmi podobné ale navzájom sa vôbec neopeľujú, pretože kvitnú v úplne odlišnom čase. Pri každom druhu musí byť zosynchronizovaná dvojica. Keď na jednom z dvojice kvitnú samčie musia na druhom kvitnúť samičie kvety a naopak potom zas na tom na ktorom predtým kvitli samčie zakvitnú po nejakom čase samičie a na tom na ktorom predtým kvitli samičie, neskôr zakvitnú samčie. Takto sa vzájomne opelia... Ak chceme mať avokádové ovocie celoročne aby sústavne aspoň jeden rodil, museli by sme mať 3 rôzne druhy a z každého z nich zosinchronizovaný pár, teda minimum 6 rôznych stromov. I tak vzniká nejaké "hluché obdobie, to sa však dá preklenúť novými hybridami, samozrejme v páre. Takže ďalšie 2 typy hybridov z každého po 2. Dostávame sa takto minimálne na 10 stromov...
Podobne fungujú aj makadamové oriešky. Tiež rodia v rôznom období a navzájom sa opeľujú. Netušil som že raz budem učiť kiwákov ako sa majú strihať makadamové orechy. Sú to chutné oriešky a zdravé, žiaľ nemajú radi mráz podobne ako avokádo.. Nejaký ten stupeň dva pod nulou síce krátkodobo zvládnu, je to však málo na to aby sa dali u nás pestovať. Dokonca aj na najteplejších miestach Európy im je moc zima v zime. Hoci v lete či aj v priemere môže byť juh Európy teplejší, NZ je zaujímavý práve tým, že rozdiely medzi zimou a letom nie sú veľké a rastlinám aj stromom to väčšinou vyhovuje. Nepotrebujú tak horúce a suché leto a už vôbec nie tak studenú zimu. Na NZ vlastne trvá zima len jeden deň hovoria zo smiechom kiwáci. To je vtedy keď konečne opadnú listy na opadavých stromoch. Na druhý deň začnú pučať nové a to je vlastne už jar...Netreba to brať doslovne, ale je na tom čosi, aspoň na severnom teplejšom ostrove...
Naposledy sa vrátim k Vlašským orechom na NZ. Nemyslel som si že ešte niekedy uvidím viac zarodené orechy než tie ktoré som opisoval.
Na NZ je však možné naozaj všetko...
To sme už boli v druhej polovici leta na Južnom ostrove a presúvali sa popri východnom pobreží. (na Južnom ostrove sú vlastne len 2 cesty, východná a západná. Obe v podstate kopírujú pobrežie tohoto veľmi hornatého pobrežia.Ak nepočítame 2 komplikované prepojenia s mnohými Zložitými serpentínami tak sa stretávajú obe až na najjužnejšom cípe...) Ideme nekonečnou cestou. Z ľavej strany zúrivé more bičuje kamenité pobrežie spenenými vlnami slanej vody. Z pravej strany zasa nedozerné končiare obrovských hôr. Tie najvyššie s čiapočkami večného snehu na ľadovcoch. Strmé svahy občas porastené riedkou vegetáciou na eróziou postihnutých kamenných stráňach.Občas prejdeme popri zriedkavých farmách. Zrazu uvidím čosi kútikom oka...
Akési kríky posiate množstvom zelených plodov. V rýchlosti ich neviem zaradiť a zvedavosť ma núti pri najbližšej príležitosti sa otočiť a vrátiť, by som zisti čo to je... Typujem nejaké figy... Aké veľké je moje prekvapenie, keď zistím že sa jedná o zákrsky orechov. Je ich napokon celý sad. Skúmavo si ich prezeráme. Mnohé majú snáď viac plodov než listov. Stromy sú to však malé tak do 3-4m maximálne... Skôr možno hovoriť o kríkoch. Napokon sa nám podarí prilákať farmára, ktorý práve kŕmi sliepky. Vysvetľuje nám, že jeho hlavným živobytím sú práve chované vo voľných veľkých výbehoch na vajcia. Jeho najväčšou vášňou je vysádzať do asi 100 ha strmých svahov svojej "farmy" pôvodnú flóru a ničiť pichľavé šípové krovie, ktoré je tu veľmi nepríjemne invázne...
A najväčšou radosťou a koníčkom sú mu zas jeho orechy. Napriek tomu, že ho mnohý odrádzali, že v tomto kúsku chudobnej pôdy, zasoľenej od večne mokrého slaného vetra od rozbúreného pobrežia. On sa však ako správne zaťatý kiwák nedal odradiť a vysadil sem tieto orechy. Jedná sa všetko o štepené stromy. Každý je iný. Je to zmes Novozélandských odrôd orechov. Samozrejme, že nás najviac upútali tie, ktoké boli nielenže neuveriteľne zarodené ako takmer všetky ale navyše mali aj hroznovité strapce s 10 až 20 orechmi v každom z početných strapcov...
Presádzané štepené orechy v chudobnej kamenitej pôde nedokážu narásť na veľké stromy. To však nevadí, aspoň sa ľahko oberajú... Hoci stromy sú malé úroda je veľká. Mám spojenie s týmto podivným pestovateľom ešte podivuhodnejších orechov. Chcel som sa zastaviť cestou domov avšak moja cesta viedla iným smerom a tak som sa na toto miesto už viac nedostal. Stálo by zato spojiť sa s ním a vypýta nejaké vrúble, či aspoň orechy...
4.
NZ - stabilita - klíma
Keď som sa spýtal priateľov aké nevýhody má život na Novom Zelande. Nenapadlo ich nič okrem toho že sú drahé potraviny. Ak však produkujete potraviny zmení sa vlastne aj táto nevýhoda na výhodu...
Ak som uvažoval ako jedným slovom charakterizovať NZ, tak ako najvýstižnejšia charakteristika je slovo "stabilita".
Niekto by mohol namietať, že počasie sa tu predsa len niekedy akosi rýchlo mení... chvíľu svieti slnko, potom spŕchne a potom môže zasa zažiariť na oblohe a potom zasa stabilný vetrík priženie ďalšie mraky a tak dokola sa to môže aj niekoľkokrát za deň zopakovať. Aj v tomto je určitá stabilita. Proste s tým môžete v niektorých oblastiach kľudne dopredu počítať.Počasie teda je stabilne pomerne nestabilné ale len čo sa týka mrakov a jemného dáždika. Čo sa týka teplôt je neuveriteľne stabilné. V lete stabilne je síce teplo ale nie zasa nie moc horúco. Prší ale zasa nie moc, len občasný dáždik či mrholenie až na dni keď proste naozaj prší. Samozrejme neplatí to úplne všade. Súostrovie má viac ako 2000 km zo severu na juh a vyskytujú sa aj miesta v zrážkovom tieni vysokých hôr alebo vysokopoložené údolia či náhorné plošiny...
Správny "praví kiwáci" sú ako dážďovky. Vyliezajú za dažďa a nechajú sa zmoknúť a keď sú do nitky mokrý vystavujú sa vetru a tešia sa s toho ako sú otužilí.
V zime tiež nezvyknú teploty klesať pod nulu ani v noci. Iba jediný raz za 100 rokov sa tu na severe severného ostrova podarilo namerať teplotný rekord keď na pol hodinu teplota klesla až na -6, teda ako vonku v exteriéri nie dnu v interiéry mrazničky. Nestačilo to však ani k tomu aby úplne vymrzla paprika.Väčšinou sa stabilne drží teplota aj v zime nad 10 stupňov. V lete je vo dne stabilne nad 20 stupňov ale nebíva nikdy nad tridsať. V noci nie je síce stabilne zrovna teplo ale nie je tiež ani chladno tak od 12 do 20 v lete.
Väčšina rastlín tu preto stabilne rastie počas celého roka. Dokonca aj také naše "letničky" ako je paprika, rajčiny, všakovaké šaláty, kapustoviny ako aj strukoviny ako fazuľa bôb napríklad.
Pôvodné druhy drevín, najmä rôznych papradín sú neopadavé. Prinesené, však majú dlhú vegetačnú dobu a potom váhavo opadnú.Vzápätí však už začnú mať jar a rašia.
Jedinečná klíma NZ umožňuje aby vedľa seba rástli ovocia nášho mierneho pásma s ovociami subtropickými ako aj tropickými. Pochybujem že je ešte niekde inde na svete toto až do takej miery možné.
Dá sa pestovať všetko čo je mierne a subtropické ako v tých najteplejších oblastiach EU a ešte o čosi lepšie. Netrpí tu nič suchom, čiže ak by sa nepolievalo vôbec tak prežije na prirodzených zrážkach...
Tak tu môžete vedľa seba vidieť tropické: ananasy, banány, papáju, rôzne sapoty, avokádo, makadamové oriešky, Davidsonie, anony čirimoje, spolu so subtropickými citrusmi všetkých odrôd pomarančov, mandariniek, grapefruitov, pomela, kumkvaovt a ich hybridy ktorých u nás ani nechyrovať, Eriobotria - japonská mišpula, rôzne druhy fíg, hurmi kaki, spolu so všetkými druhmi, ktoré poznáme z domova. Dôkazom toho sú staré 200 ročné bútlavé hrušky ale v dobrej kondícii a dobre zarodené...
Iste tým s trópov je trošku zima, ale ustoja to a rodia spoľahlivo, tým naším je tu zas trošku teplo ale zvládnu to na tej úrovni, že rastú lepšie ako u nás doma.
Lúky a pasienky sú stále zelené a tráva stále dorastá a ak nie je kosená ani spásaná dokáže vytvárať husté mačiny niekedy aj do metra vysoké ale úplne prepletené, pretože tu nevymŕza. Vznikne tak koberec - prepletenec všetkých možných stebiel.
Keď som sa spýtal priateľov aké nevýhody má život na Novom Zelande. Nenapadlo ich nič okrem toho že sú drahé potraviny. Ak však produkujete potraviny zmení sa vlastne aj táto nevýhoda na výhodu...
Ak som uvažoval ako jedným slovom charakterizovať NZ, tak ako najvýstižnejšia charakteristika je slovo "stabilita".
Niekto by mohol namietať, že počasie sa tu predsa len niekedy akosi rýchlo mení... chvíľu svieti slnko, potom spŕchne a potom môže zasa zažiariť na oblohe a potom zasa stabilný vetrík priženie ďalšie mraky a tak dokola sa to môže aj niekoľkokrát za deň zopakovať. Aj v tomto je určitá stabilita. Proste s tým môžete v niektorých oblastiach kľudne dopredu počítať.Počasie teda je stabilne pomerne nestabilné ale len čo sa týka mrakov a jemného dáždika. Čo sa týka teplôt je neuveriteľne stabilné. V lete stabilne je síce teplo ale nie zasa nie moc horúco. Prší ale zasa nie moc, len občasný dáždik či mrholenie až na dni keď proste naozaj prší. Samozrejme neplatí to úplne všade. Súostrovie má viac ako 2000 km zo severu na juh a vyskytujú sa aj miesta v zrážkovom tieni vysokých hôr alebo vysokopoložené údolia či náhorné plošiny...
Správny "praví kiwáci" sú ako dážďovky. Vyliezajú za dažďa a nechajú sa zmoknúť a keď sú do nitky mokrý vystavujú sa vetru a tešia sa s toho ako sú otužilí.
V zime tiež nezvyknú teploty klesať pod nulu ani v noci. Iba jediný raz za 100 rokov sa tu na severe severného ostrova podarilo namerať teplotný rekord keď na pol hodinu teplota klesla až na -6, teda ako vonku v exteriéri nie dnu v interiéry mrazničky. Nestačilo to však ani k tomu aby úplne vymrzla paprika.Väčšinou sa stabilne drží teplota aj v zime nad 10 stupňov. V lete je vo dne stabilne nad 20 stupňov ale nebíva nikdy nad tridsať. V noci nie je síce stabilne zrovna teplo ale nie je tiež ani chladno tak od 12 do 20 v lete.
Väčšina rastlín tu preto stabilne rastie počas celého roka. Dokonca aj také naše "letničky" ako je paprika, rajčiny, všakovaké šaláty, kapustoviny ako aj strukoviny ako fazuľa bôb napríklad.
Pôvodné druhy drevín, najmä rôznych papradín sú neopadavé. Prinesené, však majú dlhú vegetačnú dobu a potom váhavo opadnú.Vzápätí však už začnú mať jar a rašia.
Jedinečná klíma NZ umožňuje aby vedľa seba rástli ovocia nášho mierneho pásma s ovociami subtropickými ako aj tropickými. Pochybujem že je ešte niekde inde na svete toto až do takej miery možné.
Dá sa pestovať všetko čo je mierne a subtropické ako v tých najteplejších oblastiach EU a ešte o čosi lepšie. Netrpí tu nič suchom, čiže ak by sa nepolievalo vôbec tak prežije na prirodzených zrážkach...
Tak tu môžete vedľa seba vidieť tropické: ananasy, banány, papáju, rôzne sapoty, avokádo, makadamové oriešky, Davidsonie, anony čirimoje, spolu so subtropickými citrusmi všetkých odrôd pomarančov, mandariniek, grapefruitov, pomela, kumkvaovt a ich hybridy ktorých u nás ani nechyrovať, Eriobotria - japonská mišpula, rôzne druhy fíg, hurmi kaki, spolu so všetkými druhmi, ktoré poznáme z domova. Dôkazom toho sú staré 200 ročné bútlavé hrušky ale v dobrej kondícii a dobre zarodené...
Iste tým s trópov je trošku zima, ale ustoja to a rodia spoľahlivo, tým naším je tu zas trošku teplo ale zvládnu to na tej úrovni, že rastú lepšie ako u nás doma.
Lúky a pasienky sú stále zelené a tráva stále dorastá a ak nie je kosená ani spásaná dokáže vytvárať husté mačiny niekedy aj do metra vysoké ale úplne prepletené, pretože tu nevymŕza. Vznikne tak koberec - prepletenec všetkých možných stebiel.
5.
Tancujúce kiwižížali ale aj Hard work, handmade
Nedá mi nespomenúť na dve príhody v súvislosti s dažďom.
Prišli sme do Keri-keri. Juraj znavený šoférovaním zostal spať v aute. Vonku aj tak mrholilo no proste ideáne počasie skôr na spánok nie vychádzku po meste. Primotal som sa k rôznorodému húfu. Všetci šli do centra malého mestečka. Bola tu vytvorená akási pešia zóna. Zrazu mi niekto strhol ruksačik. Cvíľu som sa s ním naťahoval, potom pochopil že ma od neho neodtrhne a tak iba symbolicky nazrel dnu a skontroloval obsah.. Neviem čo hľadal. Zjavne to však nenašiel, lebo ho pustil a vrhol sa po taške pani vedľa mňa. Tá keď videla aký je vášnivý, sa s ním ani neťahala a rovno podlahla a s úsmevom mu podala tašku. To už som pochopil, že je to asi nejaké bezpečnostné opatrenie. Asi ako keď som šiel na súd a hneď za dverami vyskošil policajt že či nemám nôž. Tak som otvoril štepársky, že ale aby mi ho nevytupil... On sa začudovane pozrel a spýtal sa či nemám aj nejakú výbušninu. Asi som ho sklamal. Pretože výbušninu som nebral. Zato som postupne výprázdňoval asi 10 tajných vreciek zo svojej obľúbenej vesty a postupne vykladal šrobováky, kliešte, záhradné nožnice klince nejaké droty, pliešky a podrobné náradie ktoré človek bežne nosí vo vreckách spolu s niekoľkými zväzkami kľúčov a tajnou zásobou drobných v podšívke. Tak tajnou že o nich človek ani sám nevie pokiaľ ich ten policajný skener neobjaví.
Vzápätí ma mladá žena nečakane požiadala o ruku. Aj som jej chcel povedať, že som už dlho a šťastne ženatý a akurát teda prsteň nenosím, ale inak mám rôznych iných kovových predmetov a oveľa užitočnejších dostatok keby náhodou potrebovala. Nečakala ani na reakciu, vzala si moju ľavú ruku a prudkými šikovnými pohybmi mi na ňu rázne natiahla akúsi krikľavo farebnú pásku.
Bol som vtiahnutý zástupom ďalej. Všade bolo plno ľudí. Ktosi mi vrazil do ruky pohár s vínom. Po chvíli som dostal druhý ale tam bola šťava z čerstvo vyžmíkaných pomarančov. Hrala okolo podivná zmas hudby. Začalo viac pršať. Čo bolo fajn s toho pohľadu že sa umelohmotné poháre dopĺňali, ja som ale i tak začal pátrať kde je nejaká strecha. Po ľavej strane v odstupe tak 30 m hrali rôzne hudby naživo. Kiwáci sa nastúpili a začali v daždi tancovať. Spôsobovalo im to veľkú radosť, pretože si pripadali otužilo. Ja som sa vymanil a schoval pod strechu nad priečelím budovy kde zrovna nikto nehral. To sa však rýchlo zmenilo. K bicím si sadol veľký maur a spustil. Chvíľu som nevedel do ktorej hudby sa snaží strafiť. Keď pristúpil k mikrofónu ďalší a začal spievať one two one two onetwo three . Text bol pomerne jednoduchý. Potom som pochopil že sa snažia ešte len naladiť. V neuveriteľnej záplave zmesy hudby okolo v rôznych štýloch to asi dosť dobre nebolo možné... Po nejakom čase ich to prestalo baviť a pristúpili zas úplne iný domorodci a spustili. Moc sa to od toho ladenia nelíšilo a iba chvílľmi bolo poznať že je to len neznáma úprava známych melódií s kvílivými povzdychmi. Bolo tak dobre kamuflované, že nielen že tam ťažko bolo zistiť nosnú melódiu ale tiež nazvať to hudbou chcelo vypiť toho vína asi najprv viac... Nikomu to však neprekážalo, hlavne že počasie tak fajn vyšlo a naozaj nikto neobíde na sucho... Medzitým akísi malý 5 ročný kiwák v malých čižmičkách hupol do odkritého kanála kde bolo tak 40 cm vody takže mal čižmy razom plné vody a začal cupotať, tešiac sa že je celý mokrý a voda špliecha. U nás by bol iste rázne napomenutý a schytal by jednu po zadku. Tu naopak vzbudil obdivnú pochvalu. Pribehla k nemu tanečným krokom na krátkych nohách nevzhľadná kiwačka, asi matka. Namiesto aby mu dala po zadku, začala intenzívne vrtieť svojimi mäsitými šunkami. Omotala mu okolo krku krikľavé boa a už aj začali v zástupe tešiac sa zo špliechajúcej vody v kanály ako malé deti v daždi poskakovať ďalší kiwáci. Pripadalo mi to, že tu je asi celé Keri keri. Všetci čo vedia hrať hrajú a ti čo neviedia niektorý vlastne tiež, ak zrovna netancujú v daždi. Na druhý deň sme večer zamierili teda znova tam, zabaviť sa. Ale námestie bolo vodoprázdne teda tiež ale aj ľudoprázdne. Jasne neprší, čo by tu robili v takom suchu! Asi až za týždeň v sobotu sa teda vedia odviazať. Neskôr sme zistili že je to tu len raz za rok.
Nedá mi nespomenúť na dve príhody v súvislosti s dažďom.
Prišli sme do Keri-keri. Juraj znavený šoférovaním zostal spať v aute. Vonku aj tak mrholilo no proste ideáne počasie skôr na spánok nie vychádzku po meste. Primotal som sa k rôznorodému húfu. Všetci šli do centra malého mestečka. Bola tu vytvorená akási pešia zóna. Zrazu mi niekto strhol ruksačik. Cvíľu som sa s ním naťahoval, potom pochopil že ma od neho neodtrhne a tak iba symbolicky nazrel dnu a skontroloval obsah.. Neviem čo hľadal. Zjavne to však nenašiel, lebo ho pustil a vrhol sa po taške pani vedľa mňa. Tá keď videla aký je vášnivý, sa s ním ani neťahala a rovno podlahla a s úsmevom mu podala tašku. To už som pochopil, že je to asi nejaké bezpečnostné opatrenie. Asi ako keď som šiel na súd a hneď za dverami vyskošil policajt že či nemám nôž. Tak som otvoril štepársky, že ale aby mi ho nevytupil... On sa začudovane pozrel a spýtal sa či nemám aj nejakú výbušninu. Asi som ho sklamal. Pretože výbušninu som nebral. Zato som postupne výprázdňoval asi 10 tajných vreciek zo svojej obľúbenej vesty a postupne vykladal šrobováky, kliešte, záhradné nožnice klince nejaké droty, pliešky a podrobné náradie ktoré človek bežne nosí vo vreckách spolu s niekoľkými zväzkami kľúčov a tajnou zásobou drobných v podšívke. Tak tajnou že o nich človek ani sám nevie pokiaľ ich ten policajný skener neobjaví.
Vzápätí ma mladá žena nečakane požiadala o ruku. Aj som jej chcel povedať, že som už dlho a šťastne ženatý a akurát teda prsteň nenosím, ale inak mám rôznych iných kovových predmetov a oveľa užitočnejších dostatok keby náhodou potrebovala. Nečakala ani na reakciu, vzala si moju ľavú ruku a prudkými šikovnými pohybmi mi na ňu rázne natiahla akúsi krikľavo farebnú pásku.
Bol som vtiahnutý zástupom ďalej. Všade bolo plno ľudí. Ktosi mi vrazil do ruky pohár s vínom. Po chvíli som dostal druhý ale tam bola šťava z čerstvo vyžmíkaných pomarančov. Hrala okolo podivná zmas hudby. Začalo viac pršať. Čo bolo fajn s toho pohľadu že sa umelohmotné poháre dopĺňali, ja som ale i tak začal pátrať kde je nejaká strecha. Po ľavej strane v odstupe tak 30 m hrali rôzne hudby naživo. Kiwáci sa nastúpili a začali v daždi tancovať. Spôsobovalo im to veľkú radosť, pretože si pripadali otužilo. Ja som sa vymanil a schoval pod strechu nad priečelím budovy kde zrovna nikto nehral. To sa však rýchlo zmenilo. K bicím si sadol veľký maur a spustil. Chvíľu som nevedel do ktorej hudby sa snaží strafiť. Keď pristúpil k mikrofónu ďalší a začal spievať one two one two one
Ďalšia príhoda mi teraz pripadá tiež zábavná ale vtedy mi to zas až tak vtipné neprišlo.
Mal som akési podivné žalúdočné pocity hneď zrána. Tak som si hneď o piatej jak sme šli na jahody rupol takéj pálenky z horcom a aloe ešte z domu do všetkých nôh miesto raňajok. Neskôr po pár dňoch, keď sa to akosi zhoršovalo som zistil že mám akéhosi tunajšieho byčíkovca ako bacil v čreve na ktorý mi niesme zvyknutý a tak ma tam asi plieska byčíkom, čo by až tak nevadilo, ale práve alkohol na to nie je najlepší liek, vlastne je práve najhorší a tak by som ho v tejto súvislosti ani liekom nenazýval. Pretože sa môže dostať do žlčovodou a pečeň vyťažená zásobou alkoholu je potom chúlostivá. Mne však na lačno nebolo zle, lebo to zahrialo a lepšie sa mi hneď z rána zbierali jahody. Okolo dvanástej intenzívneho zberu keď sme mali osobné rekordy hádam aj okolo 120 a viac kg nazbierané, akosi už nebolo čo zbierať. Na vedlajšom poli sme odchytili farmára ako sa s rodinou snažia sadiť tekvicu do foliových pásov tak asi 30 cm od seba. Lán to bol riadny ale hovoríme si, keďže sa k nám pridalo asi 10 domorodcov, že tak do hodiny sme hotový, chrbtica hádam vydrží veď doobeda sa od jahôd už natrénovala trochu. Akurát sme sa dohadovali či a ako či skôr koľko nám farmár zaplatí, či len poďakuje. Nuž tak vysiali sme celé vreco a zistili sme, že kus ďalej je ďalšie pole a potom sa objavilo ešte ďalšie. To už protestoval nielen chrbát a kríže ale aj žalúdok... Farmár však aj s rodinou neplánovali koniec keď sa nám to tak pekne rozbehlo. Naopak naložil nás do auta a odniesol kamsi kde sa objavilo asi ďalších 10 ha polí na sadenie. Až nám v ústach vyschlo. Teraz mi aj bolo ľúto že som tie "raňajky" aspoň nezapíjal. Našťastie začalo pršať, a vyšla krásna dúha. Tak to je tu pomerne bežné. Fyzicky to však moc nepovzbudí. Dúhu vystriedal ako to tu už často chodí v odlesnenej krajine pomerne prudký vietor a dážď zosilnel. Po chvíli sme sa capkali v oráčine po krk zablatený s podpätkami bahna na deravých teniskách sme korčuľovali a snažili sa lepiace tekvicové jadierka vsúvať prstom to plastelínovej pôdy. Nedisciplinované tekvičné semienko nalepené na prste sa dalo sadiť to isté takto do mnohých jamiek, nie a nie zostať na dne jamky. To už začalo byť na maurov dosť. Nevraveli síce nič, len tak stáli v nemom proteste. Farmári ďalej fungovali ako sejačky, fak, pardon fakt ale asi je že začali až popoludní. To my vlastne tiež, doobeda sme odpočívali v predklone na jahodách po poludní sme zas klikovali s tekvicou. Rozdiel bol teda jasný oni poobede my len popoludní. Snažili sme sa určitými grimasam,i niečo naznačovať že ako prší. Farmári sa síce občas prekvapene pozreli naším smerom, že ako v pohode. Napokon sme farmárke, ktorá sa šla schovať aj s dcérou aj povedali, že sme tak nejak o smäde o hlade už dosť dlho a v tom daždi... Povedala niečo v tom, že veď sme už aj tak mokrý a lepšie keď si dáme tenisky dolu že sa tak nebude lepiť blato. Tak predsa aspoň dobrá rada. Po hodine sa vrátila s bandaskou vody a začala nám nalievať. Chutila divne ale smädnému človeku je to jedno. Znova sme vyjadrili svoje pochybnosti a snažili sa dohodnúť že zajtra by sme to dokončili. Jasne nám vysvetlili, že teraz keď už do nás investovali a napriek tomu, že sme dobre zavlažený zvonka do nás naliali vodu aj z vnútra predsa neprestaneme. Pochoppili sme že je to predsa logické, keď do motora naleješ palivo tiež očakávaš že bude ďalej fungovať. Pochopili sme, že dnes sa to musí proste vysadiť a hotovo. Klobúk dolu. neviem si predstaviť podobného farmára na Slovensku ako bosí v bahne v takomto počasí funguje akoby sa nechumelilo. Tak sme sa prekonali a vybičovali až na pokraj síl. Teda byčoval skôr dášť a vietor, my sme sa len kĺzali... Raz darmo biela rasa sa vie zaťať. Mauri séce väčší chlapy, na kilá iste, sa len klátili a postávali...
Mal som akési podivné žalúdočné pocity hneď zrána. Tak som si hneď o piatej jak sme šli na jahody rupol takéj pálenky z horcom a aloe ešte z domu do všetkých nôh miesto raňajok. Neskôr po pár dňoch, keď sa to akosi zhoršovalo som zistil že mám akéhosi tunajšieho byčíkovca ako bacil v čreve na ktorý mi niesme zvyknutý a tak ma tam asi plieska byčíkom, čo by až tak nevadilo, ale práve alkohol na to nie je najlepší liek, vlastne je práve najhorší a tak by som ho v tejto súvislosti ani liekom nenazýval. Pretože sa môže dostať do žlčovodou a pečeň vyťažená zásobou alkoholu je potom chúlostivá. Mne však na lačno nebolo zle, lebo to zahrialo a lepšie sa mi hneď z rána zbierali jahody. Okolo dvanástej intenzívneho zberu keď sme mali osobné rekordy hádam aj okolo 120 a viac kg nazbierané, akosi už nebolo čo zbierať. Na vedlajšom poli sme odchytili farmára ako sa s rodinou snažia sadiť tekvicu do foliových pásov tak asi 30 cm od seba. Lán to bol riadny ale hovoríme si, keďže sa k nám pridalo asi 10 domorodcov, že tak do hodiny sme hotový, chrbtica hádam vydrží veď doobeda sa od jahôd už natrénovala trochu. Akurát sme sa dohadovali či a ako či skôr koľko nám farmár zaplatí, či len poďakuje. Nuž tak vysiali sme celé vreco a zistili sme, že kus ďalej je ďalšie pole a potom sa objavilo ešte ďalšie. To už protestoval nielen chrbát a kríže ale aj žalúdok... Farmár však aj s rodinou neplánovali koniec keď sa nám to tak pekne rozbehlo. Naopak naložil nás do auta a odniesol kamsi kde sa objavilo asi ďalších 10 ha polí na sadenie. Až nám v ústach vyschlo. Teraz mi aj bolo ľúto že som tie "raňajky" aspoň nezapíjal. Našťastie začalo pršať, a vyšla krásna dúha. Tak to je tu pomerne bežné. Fyzicky to však moc nepovzbudí. Dúhu vystriedal ako to tu už často chodí v odlesnenej krajine pomerne prudký vietor a dážď zosilnel. Po chvíli sme sa capkali v oráčine po krk zablatený s podpätkami bahna na deravých teniskách sme korčuľovali a snažili sa lepiace tekvicové jadierka vsúvať prstom to plastelínovej pôdy. Nedisciplinované tekvičné semienko nalepené na prste sa dalo sadiť to isté takto do mnohých jamiek, nie a nie zostať na dne jamky. To už začalo byť na maurov dosť. Nevraveli síce nič, len tak stáli v nemom proteste. Farmári ďalej fungovali ako sejačky, fak, pardon fakt ale asi je že začali až popoludní. To my vlastne tiež, doobeda sme odpočívali v predklone na jahodách po poludní sme zas klikovali s tekvicou. Rozdiel bol teda jasný oni poobede my len popoludní. Snažili sme sa určitými grimasam,i niečo naznačovať že ako prší. Farmári sa síce občas prekvapene pozreli naším smerom, že ako v pohode. Napokon sme farmárke, ktorá sa šla schovať aj s dcérou aj povedali, že sme tak nejak o smäde o hlade už dosť dlho a v tom daždi... Povedala niečo v tom, že veď sme už aj tak mokrý a lepšie keď si dáme tenisky dolu že sa tak nebude lepiť blato. Tak predsa aspoň dobrá rada. Po hodine sa vrátila s bandaskou vody a začala nám nalievať. Chutila divne ale smädnému človeku je to jedno. Znova sme vyjadrili svoje pochybnosti a snažili sa dohodnúť že zajtra by sme to dokončili. Jasne nám vysvetlili, že teraz keď už do nás investovali a napriek tomu, že sme dobre zavlažený zvonka do nás naliali vodu aj z vnútra predsa neprestaneme. Pochoppili sme že je to predsa logické, keď do motora naleješ palivo tiež očakávaš že bude ďalej fungovať. Pochopili sme, že dnes sa to musí proste vysadiť a hotovo. Klobúk dolu. neviem si predstaviť podobného farmára na Slovensku ako bosí v bahne v takomto počasí funguje akoby sa nechumelilo. Tak sme sa prekonali a vybičovali až na pokraj síl. Teda byčoval skôr dášť a vietor, my sme sa len kĺzali... Raz darmo biela rasa sa vie zaťať. Mauri séce väčší chlapy, na kilá iste, sa len klátili a postávali...
Napokon nás zaplatil k spokojnosti, keď už sme sa plazili všetci v blate štvornožky oblepený tekvicovými semenami.
Neskôr sme sa dozvedeli, že farmár dostáva ročne za prenájom polí jahodárovi toľko prachov, že je ťažký milionár. Chodí však v montérkach a rozpadávajúcom tričku hoci aj do mesta do banky a proste maká hoci by fakt nemusel...
Ono takto to asi vypadalo ešte v medzivojnovom období aj u nás. Slováci boli pôvodne iste tiež pracovitý národ.
A možno ešte aj u nás príde čas keď sa bude vážiť ten kto v daždi a vetre sadí tekvicu a dostane za ňu potom aj adekvátne zaplatené ako na Novom Zelande...
Neskôr sme sa dozvedeli, že farmár dostáva ročne za prenájom polí jahodárovi toľko prachov, že je ťažký milionár. Chodí však v montérkach a rozpadávajúcom tričku hoci aj do mesta do banky a proste maká hoci by fakt nemusel...
Ono takto to asi vypadalo ešte v medzivojnovom období aj u nás. Slováci boli pôvodne iste tiež pracovitý národ.
A možno ešte aj u nás príde čas keď sa bude vážiť ten kto v daždi a vetre sadí tekvicu a dostane za ňu potom aj adekvátne zaplatené ako na Novom Zelande...
6.
NZ - krajina veľkých vtákov.
Pôvodne tu cicavce vôbec nežili. Bol to ostrov vtákov... Potom prišli nejak pred asi 800 rokmi Mauri na jednom či 2 člnoch a zaludnili to tu pretože hlúpe vtáky sa lovili fakt dobre. Z vtákov, ktoré sú pôvodné toho už fakt veľa nezostalo. Tie ktoré mali od 4 kg viac už nie sú. Maury ich všetky zožrali ešte skôr než prišli belosi. Tie vtáky moa ktoré tu žili asi v 20 rôznych druhoch fakt stáli za upečenie. Tie najväčšie vážili od 200 do 250 kg. Samice boli oveľa väčšie od samcov. Takže keď prišiel Kapitán Cook už našiel len nejaké perie a rozprávky domorodcov, o tom že ich predkovia boli hladný a všetky vtáky zjedli... Neustály hlad sa podpisuje aj na zjavoch súčastných maurov. Hoci sú to už od prírody veľký ľudia, obľubené hamburgery ich robia ešte väčšími.
Bieli prisťahovalci to vcelku s maurami nemali ľahké. Neprozreteľne im podarovali pušky a potom sa ukázalo, že to možno nebola celkom náhoda že sa práve títo "primitívi" dostali až tak ďaleko, že jednoducho v zabíjaní sú dosť dobrí a zadarmo si nič vziať nenechajú. A tak dodnes niesú ako austrálsky Aboriginci, či Americký indiáni. Hoci príšli na ostrovy len pred "pár generáciami" a navyše len pár jedincov, dokázali si svoje práva vybojovať a dnes sú uznávaní ako pôvodní, na rozdiel od vtákov Moa, ktorí už nie sú.
Bielym "Novozélandským europanom" bolo smutno za starou dobrou Europou, a tak si sem priniesli zvieratá a rastliny, ktoré poznali z domova. Na ostrove kde vlastne takmer nič už nežilo sa začalo všetkému prinesenému prekvapivo dariť. Čo nezjedli ľudia, o to sa postarali mačky a psy.
Je dosť smiešne, že už vlastne nie je takmer čo chrániť s toho čo tu bolo pôvodne než sem vtrhli ľudia a pretvorili krajinu na svoj obraz. Ale práve teraz to tu je intenzívne chránené pred prinesením biologického materiálu. Ľudia sa do toho samozrejme nerátajú! Teraz keď už z pôvodnej fauny takmer nič nezostalo sa nemožno diviť, že sa tu tak darí prineseným cicavcom a vtákom, ktoré tu majú volné pole. Najmä však voľné hory a lesy, pretože pole je obsadené farmármi a ich dobytkom najčastejšie... Lesy pôvodného charakteru sú tu naozaj vlastne len na veľmi vysokých kopcoch, ktoré svojimi svahmi a členitosťou znemožňujú hospodárske využitie. Žijú tu okrem zdivočelých a prinesených cicavcov najmä nepôvodné druhy vtákov. Tieto lesy boli pôvodne doslova stvorené pre vtákov. Veď s nimi žili v symbióze milióny rokov. Preto sa nemožno diviť že prineseným divokým či zdivočelým morkám, bažantom, pávom, kačiciam sa tu tak darí. Že napriek intenzívnemu lovu ich je tu všade plno. Sú pritom pomerne málo plaché a autom sa k nim dá priblížiť doslova na niekoľko metrov. Väčšinou majú farbu ako divoké druhy ale nájdu sa tu aj biele či netradične sfarbené jedince, ktoré okrem človeka tu veľmi nemajú prirodzených nepriateľov. Jedná sa o druhy, ktoré človeka nasledujú ako jeho spolupútnici už tisíce rokov a všade kam príde si ich berie zo sebou. Teda ich nevyhubil, pretože ich má rád. Ani nie tak psychicky ako skôr fyzicky a najmä po tepelnej úprave. Zato napríklad tie veľké Moa mali mauri tiež veľmi radi a paradoxne práve preto ich vyhubili úplne všetky čím vlastne od základu zrušili ekosystém týchto ostrovov. Vtáky totiž zastupovali najmä veľkých bylinožravcov a tých sem priniesli až Európania. Najmajestátnejšie a najobľubenejšie sú iste práve morky. Sú známe ako najnezávislejšie vtáky najmä v Amerike, kde im venujú dokonca deň nezávislosti. Hoci je fakt, že celý deň im nevenujú. Skôr len večeru ale zato dôstojné miesto za stolom. Či skôr len uprostred stola. Aj tú večeru skôr vlastne venujú tie morky ľuďom než naopak...
Aj Novozélandské "divoké" kačice sú akési väčšie než tie naše a sú tiež trochu inak a krajšie sfarbené. Keď sme pri vtákoch, tak všade sú naše vrabce. Nad polom za pekného počasia počuť škovránka. Sú tu však napríklad aj papagáje ktoré uleteli zrejme z klietok a dobre sa im tu už 100 rokov vodí a množia sa tu. Bežne je možné vidieť krásne sfarbené rozely či austrálskych kakadu. S trochou šťastia aj iné. S pôvodných druhov je bežný chriašteľ vo veľkosti menšej sliepky celkom zaujímavý "kakapo", veľký málo plachý holub a čierne labute.
Hard work, handmade to sú heslá ktoré tu frčia a nielen v posteli. Správny kiwák vie že ľudské telo je teplokrvný živočích ktorý len tak ľahko nezamrzne.
V praxi poznáte na NZ leto podľa toho, že už nemusíte spávať vo svetri. Ano správne, nevravím o kempovaní. Súvisí to s tým paradoxom, že je tu tak teplo až vám je zima. Kiwáci totiž často vôbec nekúria alebo len v najchladnejšom období a iba v noci keď klesne teplota pod 10 stupňov v zime niekedy. Vtedy ani tvrdý kiwi muži nelenia a hodia do rodinného krbu polienko, pokiaľ už vyčerpali všetky zásoby živočíšneho tepla pri svojej kiwi žene ak teda nepoužívajú na zohrievanie nejakú Japonku či vyvíjajú neprimerané úsilie zohriať zimomravú Európanku.
Tak je paradoxne možné že vďaka tomu že tu nie je zima, sú kiwáci na naše pomery prekvapivo otužilí. Ďalšia vec, že je tu veľká komunita otužilých mužov ktorým ich teplota nikdy neklesne ani bez ženy a sú blažení len tak pospolu, prípadne sa pre väčší hrejivý pocit nechajú aj zaregistrovať, čo je tu povolené. Teda nechajme ich radšej na pokoji, aby nedošlo k omylu. Väčšina kiwákov je síce otužílá tak nejak už od prirodzenia nie však úplne teplá. I keď pri pohľade na tunajšie bežné ženy sa aj táto úchylka dá vysvetliť. Často nemajú k chlapom ďaleko ak berieme živú váhu pred porážkou. Chvíľami si pripadám že pri svojich 100 kg by som kľudne mohol zapadnúť do domorodého maorského súboru ako štíhla tanečnica, až na ten zarastený chrbát.
Tuk vlastne zohrieva aj tulene. A to dokonca aj v oceáne okolo NZ. Tunajšie zväčša však tmavo pigmentované tulenie sa okúpu aj vo vode kde by pomerne otužilému Európanovi trocha zadrkotali zuby. Obraz obézneho kiwaka však nie je typický pre toho našeho chudého šlachovitého blonďáka pretože hard work robí svoje.
Taký ten pravý originál kiwák si obľúbi napríklad často krátke nohavice. Je to trocha aj tradícia lebo tie šortky nosil už jeho dedo a jeho otec a otec jeho otca a staršie sú už asi ani neni, to by sa asi roztrhali cestou na plachetnici ako sem plávali jeho predkovia. Teda nie že by jedny a tie isté nohavice stále nosili všetci tí predkovia. I keď pri niektorých by človek mohol zaváhať. Také nohavice správneho kiwáka jenoducho už prežili mnoho búrok v exterieri aj interieri a stále stoja. Teda skôr visia na správnom kiwakovi počas celého roka v zime v lete tie isté krátke nohavice. Správny kiwák chodí samozrejme bosí. Pretože to by žiadne ponožky nevydržali o topánkach ani nehovorím. Iba v prípade že fakt už treba tak si dá gumáky do hnoja a v lete niekedy sviatočné sandále. Možno nám to príde divné. Pretože časy našich prababičiek, keď sa chodilo v lete na boso a v topánkach iba do kostola sú dávno preč a my sme zmľandraveli načisto. Ešte aj po parketách s podlahovým vykurovaním chodíme najčastejšie v papučiach. Holopupkáči detvianci už sú len na folklórnych slávnostiach a pritom ako ten praktický kroj vznikol a koľko látky sa ušetrilo, nosením vestičky po mladšom bratovi! Tak na Zélande žili predtým Maurovia a tí sa tiež moc neobliekali, zrejme ani moc nebolo do čoho, najmä keď už nebolo ani to perie s tých vtákov... Chladnejší južný ostrov a jeho zasnežené kopce iste dali bosím polonahým domorodcom zabrať, ale čo by neurobil maur keď zbadá chutného veľkého vtáka...
Takže otužilí človek prežije na Zelande bosí a v kraťasoch i celoročne. Našinec si však sveter a ponožky vziať musí...
Pôvodne tu cicavce vôbec nežili. Bol to ostrov vtákov... Potom prišli nejak pred asi 800 rokmi Mauri na jednom či 2 člnoch a zaludnili to tu pretože hlúpe vtáky sa lovili fakt dobre. Z vtákov, ktoré sú pôvodné toho už fakt veľa nezostalo. Tie ktoré mali od 4 kg viac už nie sú. Maury ich všetky zožrali ešte skôr než prišli belosi. Tie vtáky moa ktoré tu žili asi v 20 rôznych druhoch fakt stáli za upečenie. Tie najväčšie vážili od 200 do 250 kg. Samice boli oveľa väčšie od samcov. Takže keď prišiel Kapitán Cook už našiel len nejaké perie a rozprávky domorodcov, o tom že ich predkovia boli hladný a všetky vtáky zjedli... Neustály hlad sa podpisuje aj na zjavoch súčastných maurov. Hoci sú to už od prírody veľký ľudia, obľubené hamburgery ich robia ešte väčšími.
Bieli prisťahovalci to vcelku s maurami nemali ľahké. Neprozreteľne im podarovali pušky a potom sa ukázalo, že to možno nebola celkom náhoda že sa práve títo "primitívi" dostali až tak ďaleko, že jednoducho v zabíjaní sú dosť dobrí a zadarmo si nič vziať nenechajú. A tak dodnes niesú ako austrálsky Aboriginci, či Americký indiáni. Hoci príšli na ostrovy len pred "pár generáciami" a navyše len pár jedincov, dokázali si svoje práva vybojovať a dnes sú uznávaní ako pôvodní, na rozdiel od vtákov Moa, ktorí už nie sú.
Bielym "Novozélandským europanom" bolo smutno za starou dobrou Europou, a tak si sem priniesli zvieratá a rastliny, ktoré poznali z domova. Na ostrove kde vlastne takmer nič už nežilo sa začalo všetkému prinesenému prekvapivo dariť. Čo nezjedli ľudia, o to sa postarali mačky a psy.
Je dosť smiešne, že už vlastne nie je takmer čo chrániť s toho čo tu bolo pôvodne než sem vtrhli ľudia a pretvorili krajinu na svoj obraz. Ale práve teraz to tu je intenzívne chránené pred prinesením biologického materiálu. Ľudia sa do toho samozrejme nerátajú! Teraz keď už z pôvodnej fauny takmer nič nezostalo sa nemožno diviť, že sa tu tak darí prineseným cicavcom a vtákom, ktoré tu majú volné pole. Najmä však voľné hory a lesy, pretože pole je obsadené farmármi a ich dobytkom najčastejšie... Lesy pôvodného charakteru sú tu naozaj vlastne len na veľmi vysokých kopcoch, ktoré svojimi svahmi a členitosťou znemožňujú hospodárske využitie. Žijú tu okrem zdivočelých a prinesených cicavcov najmä nepôvodné druhy vtákov. Tieto lesy boli pôvodne doslova stvorené pre vtákov. Veď s nimi žili v symbióze milióny rokov. Preto sa nemožno diviť že prineseným divokým či zdivočelým morkám, bažantom, pávom, kačiciam sa tu tak darí. Že napriek intenzívnemu lovu ich je tu všade plno. Sú pritom pomerne málo plaché a autom sa k nim dá priblížiť doslova na niekoľko metrov. Väčšinou majú farbu ako divoké druhy ale nájdu sa tu aj biele či netradične sfarbené jedince, ktoré okrem človeka tu veľmi nemajú prirodzených nepriateľov. Jedná sa o druhy, ktoré človeka nasledujú ako jeho spolupútnici už tisíce rokov a všade kam príde si ich berie zo sebou. Teda ich nevyhubil, pretože ich má rád. Ani nie tak psychicky ako skôr fyzicky a najmä po tepelnej úprave. Zato napríklad tie veľké Moa mali mauri tiež veľmi radi a paradoxne práve preto ich vyhubili úplne všetky čím vlastne od základu zrušili ekosystém týchto ostrovov. Vtáky totiž zastupovali najmä veľkých bylinožravcov a tých sem priniesli až Európania. Najmajestátnejšie a najobľubenejšie sú iste práve morky. Sú známe ako najnezávislejšie vtáky najmä v Amerike, kde im venujú dokonca deň nezávislosti. Hoci je fakt, že celý deň im nevenujú. Skôr len večeru ale zato dôstojné miesto za stolom. Či skôr len uprostred stola. Aj tú večeru skôr vlastne venujú tie morky ľuďom než naopak...
Aj Novozélandské "divoké" kačice sú akési väčšie než tie naše a sú tiež trochu inak a krajšie sfarbené. Keď sme pri vtákoch, tak všade sú naše vrabce. Nad polom za pekného počasia počuť škovránka. Sú tu však napríklad aj papagáje ktoré uleteli zrejme z klietok a dobre sa im tu už 100 rokov vodí a množia sa tu. Bežne je možné vidieť krásne sfarbené rozely či austrálskych kakadu. S trochou šťastia aj iné. S pôvodných druhov je bežný chriašteľ vo veľkosti menšej sliepky celkom zaujímavý "kakapo", veľký málo plachý holub a čierne labute.
Hard work, handmade to sú heslá ktoré tu frčia a nielen v posteli. Správny kiwák vie že ľudské telo je teplokrvný živočích ktorý len tak ľahko nezamrzne.
V praxi poznáte na NZ leto podľa toho, že už nemusíte spávať vo svetri. Ano správne, nevravím o kempovaní. Súvisí to s tým paradoxom, že je tu tak teplo až vám je zima. Kiwáci totiž často vôbec nekúria alebo len v najchladnejšom období a iba v noci keď klesne teplota pod 10 stupňov v zime niekedy. Vtedy ani tvrdý kiwi muži nelenia a hodia do rodinného krbu polienko, pokiaľ už vyčerpali všetky zásoby živočíšneho tepla pri svojej kiwi žene ak teda nepoužívajú na zohrievanie nejakú Japonku či vyvíjajú neprimerané úsilie zohriať zimomravú Európanku.
Tak je paradoxne možné že vďaka tomu že tu nie je zima, sú kiwáci na naše pomery prekvapivo otužilí. Ďalšia vec, že je tu veľká komunita otužilých mužov ktorým ich teplota nikdy neklesne ani bez ženy a sú blažení len tak pospolu, prípadne sa pre väčší hrejivý pocit nechajú aj zaregistrovať, čo je tu povolené. Teda nechajme ich radšej na pokoji, aby nedošlo k omylu. Väčšina kiwákov je síce otužílá tak nejak už od prirodzenia nie však úplne teplá. I keď pri pohľade na tunajšie bežné ženy sa aj táto úchylka dá vysvetliť. Často nemajú k chlapom ďaleko ak berieme živú váhu pred porážkou. Chvíľami si pripadám že pri svojich 100 kg by som kľudne mohol zapadnúť do domorodého maorského súboru ako štíhla tanečnica, až na ten zarastený chrbát.
Tuk vlastne zohrieva aj tulene. A to dokonca aj v oceáne okolo NZ. Tunajšie zväčša však tmavo pigmentované tulenie sa okúpu aj vo vode kde by pomerne otužilému Európanovi trocha zadrkotali zuby. Obraz obézneho kiwaka však nie je typický pre toho našeho chudého šlachovitého blonďáka pretože hard work robí svoje.
Taký ten pravý originál kiwák si obľúbi napríklad často krátke nohavice. Je to trocha aj tradícia lebo tie šortky nosil už jeho dedo a jeho otec a otec jeho otca a staršie sú už asi ani neni, to by sa asi roztrhali cestou na plachetnici ako sem plávali jeho predkovia. Teda nie že by jedny a tie isté nohavice stále nosili všetci tí predkovia. I keď pri niektorých by človek mohol zaváhať. Také nohavice správneho kiwáka jenoducho už prežili mnoho búrok v exterieri aj interieri a stále stoja. Teda skôr visia na správnom kiwakovi počas celého roka v zime v lete tie isté krátke nohavice. Správny kiwák chodí samozrejme bosí. Pretože to by žiadne ponožky nevydržali o topánkach ani nehovorím. Iba v prípade že fakt už treba tak si dá gumáky do hnoja a v lete niekedy sviatočné sandále. Možno nám to príde divné. Pretože časy našich prababičiek, keď sa chodilo v lete na boso a v topánkach iba do kostola sú dávno preč a my sme zmľandraveli načisto. Ešte aj po parketách s podlahovým vykurovaním chodíme najčastejšie v papučiach. Holopupkáči detvianci už sú len na folklórnych slávnostiach a pritom ako ten praktický kroj vznikol a koľko látky sa ušetrilo, nosením vestičky po mladšom bratovi! Tak na Zélande žili predtým Maurovia a tí sa tiež moc neobliekali, zrejme ani moc nebolo do čoho, najmä keď už nebolo ani to perie s tých vtákov... Chladnejší južný ostrov a jeho zasnežené kopce iste dali bosím polonahým domorodcom zabrať, ale čo by neurobil maur keď zbadá chutného veľkého vtáka...
Takže otužilí človek prežije na Zelande bosí a v kraťasoch i celoročne. Našinec si však sveter a ponožky vziať musí...
7.
Návšteva v rodiacom parku
Som samozrejme uchvátený prírodou a podnebím, ktoré umožňuje aby vedľa seba rástli ovocia nášho mierneho pásma s ovociami subtropickými ako aj tropickými. Pochybujem že je ešte niekde inde na svete toto až do takej miery možné.
Dá sa pestovať všetko čo je mierne a subtropické ako v tých najteplejších oblastiach EU a ešte o čosi lepšie. Netrpí tu nič suchom, čiže ak by sa nepolievalo vôbec tak prežije na prirodzených zrážkach... Rovnako v prípade chovu zvierat sa tu dajú chovať odolné malé plemená celoročne vonku na stále zelenom pasienku...
Lúky a pasienky sú stále zelené a tráva stále dorastá a ak nie je kosená ani spásaná dokáže vytvárať husté mačiny niekedy aj do metra vysoké ale úplne prepletené, pretože tu nevymŕza. Vznikne tak koberec - prepletenec všetkých možných stebiel.
Dá sa pestovať všetko čo je mierne a subtropické ako v tých najteplejších oblastiach EU a ešte o čosi lepšie. Netrpí tu nič suchom, čiže ak by sa nepolievalo vôbec tak prežije na prirodzených zrážkach... Rovnako v prípade chovu zvierat sa tu dajú chovať odolné malé plemená celoročne vonku na stále zelenom pasienku...
Lúky a pasienky sú stále zelené a tráva stále dorastá a ak nie je kosená ani spásaná dokáže vytvárať husté mačiny niekedy aj do metra vysoké ale úplne prepletené, pretože tu nevymŕza. Vznikne tak koberec - prepletenec všetkých možných stebiel.
To samozrejme neplatí úplne všade na Novom Zélande, sú tu samozrejme aj suché miesta v zrážkovom tieni hôr aj horské a južnejšie kraje, kde mrzne každú zimu. Nie sú to však i tak veľké mrazy...
Bol som v záhrade u p. Princa, ktorá je koncipovaná ako park. Zdržali sme sa niekoľko dni a v januári ešte pôjdeme znova. Je čerstvo predaná a nový majiteľ ani vlastne nevie čo kúpil, nevyzná sa ale prerába to, tak dúfam, že sa to naučí skôr ako poškodí to čo tu je.
Same subtropické a tropické ovocniny aké europan ani nevidel, tisícky druhov, niečo sme zdokumentovali fotkami...
Okrem toho aj naše stromy mierneho pásma samozrejme.
Jedol som všelijaké podivnosti ako napríklad "slonie jablko" nemá s jablkami nič spoločné, rovnako ako "ružove jablko", ničomu nepodobná Limonia acidissima, Barbadoská čerešňa - Malphigia Glabra, alebo Dovyalis hebecarpa. Trhal som si zrelé makadamové orechy rôznych sort a tiež jedol rôzne druhy dozrievajúcich banánov priamo so "stromov". Tiež som objavil veľké krásne stromy bielej sapoty, dozrievajú tam viaceré druhy avokáda, viaceré druhy a sorty anon, niektoré majú kilové plody, práve ideme načať ďalšiu. S toho sa normálne dvaja ľudia najedia. Sú tam desiatky veľkých stromov Asimin, tie práve odkvitajú , Veľké jujuby ešte len rašia.. Sú tam dokonca aj dva druhy Davidsonii, ktoré jedna kvitne druhá má plod, viacej druhov Jabotikaba, čo by mohlo byť celkom perspektívne aj u nás. Tu majú dokonca 3 úrody za rok. Idealne podmienky tu majú rôzne veľké stromy, pomarančov, mandariniek, citronov, grepfrujtov, kumkvatov tiež sme jedli pomelo. Zo stromov priamo bolo oveľa lepšie ako z obchodu. Tiež Eriobotria tu je oveľa chutnejšia ako u nás či v Taliansku. Táto chutí asi ako mandarinka, fakt dobrá. Sú tam aj rôzne sorty rajčeniek, tiež popínavých pasiflor - maracuja (kristova koruna)... Nehovoril som o viacerých druhoch papáje a tiež ananásov. Veľké stromy fíg, ktoré nevymŕzajú samozrejme. Samozrejme aj veci ktoré u nás proste bežne rastú ale tie netreba spomínať.O tom čo všetko tam rastie zo všelijakých ozdobných rastlín ktoré u nás pestujeme len v kvetináčoch ani nehovorím. Všeliaké anjelské trúby, kamelie obrovské stromy veľké kvitnúce draceny, ibišteky od výmyslu sveta a všeličo čo vôbec nepoznám...
Sú tam dokonca niektoré stromy úplne obludných rozmerov
Čo ma vážne ohúrilo, je fantastická chuť Anon. Je to vážne najlepšie ovocie čo som jedol. Vidno že sú blízko príbuzné asiminam, ale sú vážne ešte lepšie, škoda že ich u nás nemožno pestovať... Tunajšie anony nemajú vôbec takú chuť ako tie dovezené, alebo u nás dopestované v skleníku. Sú oveľa lepšie, nielen veľmi sladké ale aj kyselkavé zároveň. Mohol by som ich jesť celé dni... od rána do večera. Zarážajúce je, že ich bežný novozelenďania nepoznajú. Preto sa pestovateľom ťažšie speňažujú...Bol som v záhrade u p. Princa, ktorá je koncipovaná ako park. Zdržali sme sa niekoľko dni a v januári ešte pôjdeme znova. Je čerstvo predaná a nový majiteľ ani vlastne nevie čo kúpil, nevyzná sa ale prerába to, tak dúfam, že sa to naučí skôr ako poškodí to čo tu je.
Same subtropické a tropické ovocniny aké europan ani nevidel, tisícky druhov, niečo sme zdokumentovali fotkami...
Okrem toho aj naše stromy mierneho pásma samozrejme.
Jedol som všelijaké podivnosti ako napríklad "slonie jablko" nemá s jablkami nič spoločné, rovnako ako "ružove jablko", ničomu nepodobná Limonia acidissima, Barbadoská čerešňa - Malphigia Glabra, alebo Dovyalis hebecarpa. Trhal som si zrelé makadamové orechy rôznych sort a tiež jedol rôzne druhy dozrievajúcich banánov priamo so "stromov". Tiež som objavil veľké krásne stromy bielej sapoty, dozrievajú tam viaceré druhy avokáda, viaceré druhy a sorty anon, niektoré majú kilové plody, práve ideme načať ďalšiu. S toho sa normálne dvaja ľudia najedia. Sú tam desiatky veľkých stromov Asimin, tie práve odkvitajú , Veľké jujuby ešte len rašia.. Sú tam dokonca aj dva druhy Davidsonii, ktoré jedna kvitne druhá má plod, viacej druhov Jabotikaba, čo by mohlo byť celkom perspektívne aj u nás. Tu majú dokonca 3 úrody za rok. Idealne podmienky tu majú rôzne veľké stromy, pomarančov, mandariniek, citronov, grepfrujtov, kumkvatov tiež sme jedli pomelo. Zo stromov priamo bolo oveľa lepšie ako z obchodu. Tiež Eriobotria tu je oveľa chutnejšia ako u nás či v Taliansku. Táto chutí asi ako mandarinka, fakt dobrá. Sú tam aj rôzne sorty rajčeniek, tiež popínavých pasiflor - maracuja (kristova koruna)... Nehovoril som o viacerých druhoch papáje a tiež ananásov. Veľké stromy fíg, ktoré nevymŕzajú samozrejme. Samozrejme aj veci ktoré u nás proste bežne rastú ale tie netreba spomínať.O tom čo všetko tam rastie zo všelijakých ozdobných rastlín ktoré u nás pestujeme len v kvetináčoch ani nehovorím. Všeliaké anjelské trúby, kamelie obrovské stromy veľké kvitnúce draceny, ibišteky od výmyslu sveta a všeličo čo vôbec nepoznám...
Sú tam dokonca niektoré stromy úplne obludných rozmerov
Preto je len niekoľko miest na Zelande kde rastú. Boli sme úplne na severe až na najsevernejšom cípe opradenom maurskými legendami.
Asi 70 km od týchto miest bývajú Van Alpenovci z Holandska, veľmi milí ľudia našiel som ich ešte zo Slovenska. Pestujú len Anony, cesnak a tekvice. Ale je to len malá biofarma. Majú aj vlastné sorty anony, najlepšia je tá bielodužinatá ananásová ale všetky sú fantastické. Urodu majú v porovnaní s Aucklandom (odliaľ sú asi 350 -400 km) posunutú asi o 3 týždne, takže tam predsa len musí byť teplejšie.
Ako sme šli z Oucklandu míňali sme Keri-keri, kde nedaleko žije ten Prince. Ten čo predal tú záhradu čo 20 rokov budoval. Teraz sa dal ba pestovanie čistých tropických ovocnín, ktoré aj na Zelande musia byť pod foliou. Postačí však nevykurovaná folia a dajú sa tu pestovať aj také tropy ako sú :Mangá, liči, synsipalum dulcificum a ďalšie. Potom sme nenormálnymi serpentýnami minuli veľké pohorie s národným parkom, kde sú aj pôvorné porasty, kde sú aj pôvodné porasty. Iba raz sme zatiaľ nejaký čas blúdili divočinou. (Parky a pobrežia nerátam) Prebehli sme sa aj sme trochu poblúdili. V hustom poraste a strmých kopcoch sme boli napokon veľmi radi že sme trafili k autu. Obrovské paprade a hustý prales na strmých kopcoch kde je problém aj vyliezť. Za týmito horami na sever sa zas ako všade rozprestiera zvlnený terén zväčša odlesnený a plný veľkých stád dobytka a oviec. Videli sme ale aj napríklad viacero fariem kde chovajú lamy huanako, pštrosy a občas aj hydinu. Až neskôr sme pochopili, že proste tá "hydina" priletela ako divoký "škodca". To sa pštrosov asi netýka. Vo farme s jeleňmi som videl také paroháče, že som ako bývalý poľovník skoro spadol z nôh. Niečo také som v živote nevidel ani v televízii. Také parohy by získali ako najsilnejšie v Europe zlatú medailu...
Asi 70 km od týchto miest bývajú Van Alpenovci z Holandska, veľmi milí ľudia našiel som ich ešte zo Slovenska. Pestujú len Anony, cesnak a tekvice. Ale je to len malá biofarma. Majú aj vlastné sorty anony, najlepšia je tá bielodužinatá ananásová ale všetky sú fantastické. Urodu majú v porovnaní s Aucklandom (odliaľ sú asi 350 -400 km) posunutú asi o 3 týždne, takže tam predsa len musí byť teplejšie.
Ako sme šli z Oucklandu míňali sme Keri-keri, kde nedaleko žije ten Prince. Ten čo predal tú záhradu čo 20 rokov budoval. Teraz sa dal ba pestovanie čistých tropických ovocnín, ktoré aj na Zelande musia byť pod foliou. Postačí však nevykurovaná folia a dajú sa tu pestovať aj také tropy ako sú :Mangá, liči, synsipalum dulcificum a ďalšie. Potom sme nenormálnymi serpentýnami minuli veľké pohorie s národným parkom, kde sú aj pôvorné porasty, kde sú aj pôvodné porasty. Iba raz sme zatiaľ nejaký čas blúdili divočinou. (Parky a pobrežia nerátam) Prebehli sme sa aj sme trochu poblúdili. V hustom poraste a strmých kopcoch sme boli napokon veľmi radi že sme trafili k autu. Obrovské paprade a hustý prales na strmých kopcoch kde je problém aj vyliezť. Za týmito horami na sever sa zas ako všade rozprestiera zvlnený terén zväčša odlesnený a plný veľkých stád dobytka a oviec. Videli sme ale aj napríklad viacero fariem kde chovajú lamy huanako, pštrosy a občas aj hydinu. Až neskôr sme pochopili, že proste tá "hydina" priletela ako divoký "škodca". To sa pštrosov asi netýka. Vo farme s jeleňmi som videl také paroháče, že som ako bývalý poľovník skoro spadol z nôh. Niečo také som v živote nevidel ani v televízii. Také parohy by získali ako najsilnejšie v Europe zlatú medailu...
Je to čarovné miesto kde si človek pripadá ako na strednopm Slovensku ale je tu všetko idylicky upravené a zelené a hlavne sme v subtrópoch kde sa dá pestovať prakticky čokoľvek. Oni tam však na obrovských rozlohách radšej chovajú kravy na mlieko a mäso. Mlieko potom v továrňach sušia a tvorí takto veľký podiel vývozu. Najmä do Syngapuru, Thajvanu, Honkongu, Korei, Japonska a Číny, na ktoré sa zjavne veľmi špecializujú. Je to pre NZ nekonečný nenásytný trh.
Videli sme na viacerých miestach aj úle so včelami. Pokiaľ sa sem pred niekoľkými rokmi nedostal klieštik Varoa tak tu mali včely fakt raj. Sezóna je tu oveľa dlhšia a bohatšia. Zima krátka a nemrzne... Med tiež patrí do významných komodít vývozu na novom Zélande a včelárov si tu veľmi vážia. Dokonca im platia keď umiestňujú úle či prenosové vozy do sadov. Tento príjem za opeľovanie je údajne dokonca významnejší než zisk z predaja medu. Včelár je jedna z mála profesií, ktorá je na zozname kde včelárov prijímajú na trvalé miesta po 2 rokoch môžu dostať trvalý pobyt...
Veľmi veľa vecí vyvážajú do Číny, najmä med, mäso, mlieko a ovocie. Naopak z Číny zas dovážajú čínske špeciality a najmä samozrejme samotných Číňanov, ktorých je tu ako maku. Patrí im veľa malých obchodíkov ale aj supermarket čínsky sme tu našli a je tam o čosi lacnejšie... dokonca sa dá aj zjednať cena pri potravinách s kratšou trvanlivosťou...
Mne osobne sa nenormálne páči takzvaný ďaleký sever, za horami. Je to najkrajší kút sveta asi čo som videl. Je to jak u nás a pritom takmer trópy. Je to v závetrí hôr, na úpätí, zo severnej strany, (to je tu tá teplejšia) napájané bystrinami, taká zvlnená pahorkatina ako u nás. Samozrejme z väčšej časti odlesnené a všade samé pasienky kravičky a ovce a pod. Ale občas aj nejaký kiwi, či citrusový sad. Pestovať sa tam dá absolútne čokoľvek. Videl som asi 70 km odtiaľ z druhej strany hôr najstarší ovocný strom na Zélande 200 ročnú hrušku. Úplne dutá ale vitálna pekne rozkonárená a zarodená. V takom skanzene všetkého možného čo tunajšie prababičky pestovali. Romantický nostalgický park, kde sa pod nohami moce všakovaká hydina a všade okolo sú ovocné stromy a zeleninové hriadky spolu s kvitnúcimi záhonami letničiek, mnohé z nich sú tu však vlastne trvalkami ako napríklad muškáty...
Odvšadiaľ je jednak blízko do hôr a jednak aj samozrejme k moru... Rieky a potoky sa tu nestíhajú zašpiniť...
Rybárenie je tu bezplatné podobne ako lov zvery, ktorá je tu vlastne všetká až na pár pôvodných vtákov, ktoré to tu nejak zazrakom prežili, tan nával z celého sveta.
Je tu kupodivu dosť divokých moriek, bažantov a pávov, všetky ich lovia, ale ich je aj tak plno. Najmä divoké morky sú majestátne a dá sa k nim autom priblížiť na pár metrov...
8.
Problémy Nového Zelandu.
Kvôli vyváženosti cítim, že by som mal napísať aj nejaké nedostatky... Napokon ľudia predsa nemôžu byť stále tak usmievaví a slneční. Ak problémy aj nie sú tak si ich "vyrobia" aby sa nenudili...
Keď budeme hľadať problémy, ktoré tak ako všade sú iste aj na N.Zelande, narazíme na problém. Nestačí na to letmý pohľad turistu pre ktorého je všetko proste raj. Treba si to prežiť na farmách a priamo v rodinách a dlhšiu dobu...
Maorské obyvateľstvo.
Vyskytne sa otázka "pôvodného maorského" obyvateľstva ktorému bola krajina "zobraná".
Tak najprv k tej pôvodnosti. Mauri priplávali o nejakých asi 500 rokov skôr než Biely Europania. Zničili životné prostredie a vyhubili všetky dominantné zvietatá približne väčšie než sliepka úplne dokonale. Potom sa začali pojedať navzájom, pretože iné domáce zvieratá okrem sema nemali. Pestovali len 2 druhy zeleniny. Pôvodné trastlinstvo bolo uspôsobené pre vtákov a nie cicavcov o ľudí nehovoriac, takže les moc úživný nebol... Nebol tu žiadny raj na zemi v čase príchodu Európanov. Domorodci tu nežili idylicky v súlade s prírodou ako by sme si to mohli myslieť s primeranou dávkou naivity, romantizmu a absencii informácií a vzdelania. Európania ich navyše nevyhladzovali. Mali od začiatku rešpekt k miestnym bojovným kmeňom. Pôdu si od nich nebrali, ale ju kupovali. O tom existujú zmluvy. Môžeme namietať o kompetentnosti zmluvných strán, či trhovej cene. Faktom však zostáva, že maurovia si ako jediný v porovnaní napríklad s indianmi či aborigincami zachovali tvár a nepodľahli bielim, neboli nikdy utláčaní, či dokonca zotročení. Zachovali si hrdosť slobodu a nezávislosť. Iba sa scivilizovali. Navyše časť potomkov bielych prisťahovalcov zachováva voči Maurom úctu a dokonca im priznávajú, že nemali vždy ideálne postavenie. Často títo biely kiwaci ani nevedia aké sú historické súvislosti. Majú zidealizovanú predstavu o Mauroch ako pôvodných obyvateľoch, ktorí tu pred príchodom bielych šťastne žili v súlade s prírodou a ich krajina im bola neprávom obsadená bielymi prarodičmi. Uznávajú ich kultúru a učia sa ich jazyk. V skutočnosti sa za svojich predkov nemusia hmbiť. Neboli to oni, kto zlikvidoval pôvodný Novozélandský raj. Iste priniesli mnoho rôznych cicavcov, ktorý začali pretvárat krajinu na svoj obraz. Tiež veľa nových rastlín, ktoré často vytisli pôvodné druhy. Všetky tie užitočné rastliny a dreviny a domáce zvieratá umožnili najmä to, že ľudia mali čo jesť a nemuseli sa opekať navzájom... Tolerancia a rešpekt bielych šla tak ďaleko, že týchto ľudožrútov civilizovali a podelili sa s nimi o všetko dobré a iste aj zlé čo prináša civilizácia. Nuž ale otvorene, keby nebolo viac toho dobrého tak, by sa to asi nepodarilo. Nie že by človek nemal niekedy chuť rituálne upiecť nejakého toho politika. By si to aj zaslúžil a bol by tak pospolitému ľudu oveľa viac užitočný ako potrava než svojím životom, keď naopak vyciciava on svojich poddaných volov, pardon preklep voličov. My sme však civilizovaný a tak nielenže sa nejeme, ale sa ani nezabíjame až na špeciálne vycvičené komandá používajúce ale oveľa humánnejšie zbrane a to len v čase na to určenom - volá sa to vojna. Ak by mali biely prijať všetky zvyky "domorodcov", tak by som na NZ asi radšej neletel... Trocha horšie je, že niektorý mauri sú presvedčený o tom že ich predkovia na NZ žili v mieri a súlade s prírodou a zdrojom všetkého zla sú biely prišelci. Ak to aj niekde môže platiť do istej miery, tak možno v Austrálii, kde Aboriginci žijú už asi 40 000 rokov a nadobudli za tú dobu k svojmu kontinentu aj iný než len parazitický vzťah. Tieto 2 protichodné názory vyvolávajú značné napätie. Je fakt, že biely prisťahovalci nikdy neboli dostatočne silný aby zlikvidovali bojovnú maorskú populáciu. Nerobím si ilúziu že by to inak nevykonali. Namiesto toho sa naučili navzájom koexistovať viac menej v miery. Toto vzájomné pochopenie a tolerancia je pokrokovou vlastnosťou. NZ bola prvou krajinou kde získali ženy hlasovacie práva a domorodci mali vždy všetky práva rovnaké ako všetci ostatný. Iste na jednej aj druhej strane existujú aj určité extrémne názory, ktoré som naznačil. Teda maurovia ako ukrivdený domorodci, ktorým bola narušená ich ušľachtilá kultúra a naopak toto núti bielych aby povedali pravdu, ktorá je pre domorodcov trovhu krutá. To vyvoláva určité napätie, pretože títo radikálnejší maurovia vyvolávajú reakciu u bielych ktorí im niektorí občas povedia že maorský predkovia ostrovy spľundrovali a boli to obyčajný divosi a kanibali...
Našťastie je tu na ostrove len asi 15% maorskej populácie, teda podstatne menej ako cigánov na Slovensku. Tým, že tu je asi ďalších 7% indov asi 7% číňanov a ďalších hádam i 10% iných prisťahovalcov sa tento konflikt zmierňuje. Navyše aj biely kiwáci prišli z najrôznejších končín Európy. Preto sa všetci musia snažiť vzájomne vychádzať a byť k sebe tolerantní, čo je tu aj naozaj vidno na každom kroku. Navyše mnoho maurov je asimilovaních a sú zaradení v spoločnosti, získali všetky civilizačné návyky, normálne pracujú a nie sú vôbec radikálny.
Tak najprv k tej pôvodnosti. Mauri priplávali o nejakých asi 500 rokov skôr než Biely Europania. Zničili životné prostredie a vyhubili všetky dominantné zvietatá približne väčšie než sliepka úplne dokonale. Potom sa začali pojedať navzájom, pretože iné domáce zvieratá okrem sema nemali. Pestovali len 2 druhy zeleniny. Pôvodné trastlinstvo bolo uspôsobené pre vtákov a nie cicavcov o ľudí nehovoriac, takže les moc úživný nebol... Nebol tu žiadny raj na zemi v čase príchodu Európanov. Domorodci tu nežili idylicky v súlade s prírodou ako by sme si to mohli myslieť s primeranou dávkou naivity, romantizmu a absencii informácií a vzdelania. Európania ich navyše nevyhladzovali. Mali od začiatku rešpekt k miestnym bojovným kmeňom. Pôdu si od nich nebrali, ale ju kupovali. O tom existujú zmluvy. Môžeme namietať o kompetentnosti zmluvných strán, či trhovej cene. Faktom však zostáva, že maurovia si ako jediný v porovnaní napríklad s indianmi či aborigincami zachovali tvár a nepodľahli bielim, neboli nikdy utláčaní, či dokonca zotročení. Zachovali si hrdosť slobodu a nezávislosť. Iba sa scivilizovali. Navyše časť potomkov bielych prisťahovalcov zachováva voči Maurom úctu a dokonca im priznávajú, že nemali vždy ideálne postavenie. Často títo biely kiwaci ani nevedia aké sú historické súvislosti. Majú zidealizovanú predstavu o Mauroch ako pôvodných obyvateľoch, ktorí tu pred príchodom bielych šťastne žili v súlade s prírodou a ich krajina im bola neprávom obsadená bielymi prarodičmi. Uznávajú ich kultúru a učia sa ich jazyk. V skutočnosti sa za svojich predkov nemusia hmbiť. Neboli to oni, kto zlikvidoval pôvodný Novozélandský raj. Iste priniesli mnoho rôznych cicavcov, ktorý začali pretvárat krajinu na svoj obraz. Tiež veľa nových rastlín, ktoré často vytisli pôvodné druhy. Všetky tie užitočné rastliny a dreviny a domáce zvieratá umožnili najmä to, že ľudia mali čo jesť a nemuseli sa opekať navzájom... Tolerancia a rešpekt bielych šla tak ďaleko, že týchto ľudožrútov civilizovali a podelili sa s nimi o všetko dobré a iste aj zlé čo prináša civilizácia. Nuž ale otvorene, keby nebolo viac toho dobrého tak, by sa to asi nepodarilo. Nie že by človek nemal niekedy chuť rituálne upiecť nejakého toho politika. By si to aj zaslúžil a bol by tak pospolitému ľudu oveľa viac užitočný ako potrava než svojím životom, keď naopak vyciciava on svojich poddaných volov, pardon preklep voličov. My sme však civilizovaný a tak nielenže sa nejeme, ale sa ani nezabíjame až na špeciálne vycvičené komandá používajúce ale oveľa humánnejšie zbrane a to len v čase na to určenom - volá sa to vojna. Ak by mali biely prijať všetky zvyky "domorodcov", tak by som na NZ asi radšej neletel... Trocha horšie je, že niektorý mauri sú presvedčený o tom že ich predkovia na NZ žili v mieri a súlade s prírodou a zdrojom všetkého zla sú biely prišelci. Ak to aj niekde môže platiť do istej miery, tak možno v Austrálii, kde Aboriginci žijú už asi 40 000 rokov a nadobudli za tú dobu k svojmu kontinentu aj iný než len parazitický vzťah. Tieto 2 protichodné názory vyvolávajú značné napätie. Je fakt, že biely prisťahovalci nikdy neboli dostatočne silný aby zlikvidovali bojovnú maorskú populáciu. Nerobím si ilúziu že by to inak nevykonali. Namiesto toho sa naučili navzájom koexistovať viac menej v miery. Toto vzájomné pochopenie a tolerancia je pokrokovou vlastnosťou. NZ bola prvou krajinou kde získali ženy hlasovacie práva a domorodci mali vždy všetky práva rovnaké ako všetci ostatný. Iste na jednej aj druhej strane existujú aj určité extrémne názory, ktoré som naznačil. Teda maurovia ako ukrivdený domorodci, ktorým bola narušená ich ušľachtilá kultúra a naopak toto núti bielych aby povedali pravdu, ktorá je pre domorodcov trovhu krutá. To vyvoláva určité napätie, pretože títo radikálnejší maurovia vyvolávajú reakciu u bielych ktorí im niektorí občas povedia že maorský predkovia ostrovy spľundrovali a boli to obyčajný divosi a kanibali...
Našťastie je tu na ostrove len asi 15% maorskej populácie, teda podstatne menej ako cigánov na Slovensku. Tým, že tu je asi ďalších 7% indov asi 7% číňanov a ďalších hádam i 10% iných prisťahovalcov sa tento konflikt zmierňuje. Navyše aj biely kiwáci prišli z najrôznejších končín Európy. Preto sa všetci musia snažiť vzájomne vychádzať a byť k sebe tolerantní, čo je tu aj naozaj vidno na každom kroku. Navyše mnoho maurov je asimilovaních a sú zaradení v spoločnosti, získali všetky civilizačné návyky, normálne pracujú a nie sú vôbec radikálny.
I tak som sa viackrát stretol s tým, že sa cítia byť ukrivdení. Niektorí ani nepoznajú svoj jazyk, alebo s ním nevedia dobre komunikovať a radšej používajú angličtinu. Vyčítajú to samozrejme bielym. Pritom oni sa tiež najčastejšie museli zriecť jazyka svojich rodičov... keďže neangličanov bolo asi toľko ako angličanov. Je to paradox . Zrieknuť sa kultúry a získať reč v ktorej komunikuje celý svet. Alebo sa snažiť dodržiavať domnelú kultúru svojich predkov degradovanú na tančeky, tetovanie a výrobu artefaktov podľa vlastnej fantázie a žiť a tlstnúť pritom z podpory štátu...
Ani jedni ani druhí nie sú lepší. Sú proste ľudia zo všetkým čo k tomu patrí. Krutý a krvilačný a pritom tiež citlivý a tolerantní, budujúci spoločnú kultúru a krajinu...
Prehnaná podpora slobodných mamičiek axtrémy a menšiny.
Ďalším problémom je podpora slobodných mamičiek a sociálna politika voči nim. Nuž iste, skĺzava to k tomu, že tento systém slobodné mamičky zneužívajú. Po druhej strane je to dobrá podpora pôrodnosti, pretože to s tým samozrejme súvisí. Novozelanďanky majú veľmi často 3 deti, hoci najčastejšie s rôznymi mužmi. Iste, nejedná sa o optimálnu rodinnú štruktúru. Tiež môžu mať námietky moralisti a kresťania podporujúci normálnu klasickú rodinu. Osobne som tiež zastancom klasiky. Som rodinný typ, na druhej strane nezatracujem rozvody, pretože chápem aj týchto ľudí. Napokon tí čo tým najviac trpia okrem detí sú aj samotní "rozvedenci".
Ďalším problémom je podpora slobodných mamičiek a sociálna politika voči nim. Nuž iste, skĺzava to k tomu, že tento systém slobodné mamičky zneužívajú. Po druhej strane je to dobrá podpora pôrodnosti, pretože to s tým samozrejme súvisí. Novozelanďanky majú veľmi často 3 deti, hoci najčastejšie s rôznymi mužmi. Iste, nejedná sa o optimálnu rodinnú štruktúru. Tiež môžu mať námietky moralisti a kresťania podporujúci normálnu klasickú rodinu. Osobne som tiež zastancom klasiky. Som rodinný typ, na druhej strane nezatracujem rozvody, pretože chápem aj týchto ľudí. Napokon tí čo tým najviac trpia okrem detí sú aj samotní "rozvedenci".
Na NZ je veľké množstvo liberálov podporujúcich registrované partnerstvo a všeobecne voči heterosexuálom veľmi tolerantné zákony. Netýka sa to iba tejto menšiny, vo všeobecnosti sú menšiny podporované, čo samozrejme môže vyvolať opačnú tendenciu u
Voličky však tvoria nadpolovičnú väčšinu a tak stačí ak sa pridá len zopár mužov a majú to odhlasované. I tak sa to zrejme pri najbližších voľbách zmení a výhody nebudú potom tak výrazné aby sa slobodným mamičkám vyslovene oplatilo sa nevydávať a nechať si len spraviť 3 deti a z takto získanej podpory od štátu žiť. Napokon nezamestnanosť na NZ je na 4-7% z čoho je 3/4 na konte maurov, teda len asi tretina maurov je nezamestnaných čo naozaj je neporovnateľné zo Slovenskými cigánmi a tiež nezamestnanosť nemaorskej väčšiny na nejakých 3% je neuveriteľný výkon. Takže je z čoho podporovať tie slobodné mamičky. Ekonomika prosperuje, rozkrádanie prakticky neexistuje podobne ako korupcia.
V spoločnosti však vyvoláva takáto podpora "slobodných mamičiek" aj výrazný odpor najmä u náboženských
Tak ale toto je už fakt silné kafe. Poprosím aby túto stať určite preskočili všetci učitelia. Je to trocha kruté, no nie viac ako systém školstva u nás, ktorý ničí samostatné myslenie a tvorivosť a namiesto toho cielene vytvára vygumovaných suchárov. Vopred sa ospravedlňujem za výrazy, je to schvále. Ide predsa o protest a zároveň protiklad voči tomu čo nás akože učia...
Školstvo
Existuje tu samozrejme povinná školská dochádzka dokonca už od 5 rokov a deti sú tu vidno pobehovať podobne ako v Anglicku v rovnošatách. Čo má svoje výhody, pretože je jasné že netreba vymýšľať šaty, sú proste predpísané. Na prvom a druhom stupni sa dokonca ani neznámkujú. Aby neboli hneď od ranného detstva zbytočne traumatizované a nedošlo k nejakým komplexom, že je niekto šikovnejší v získavaní lepších známok, keďže krajšie šaty mať asi nebude...
Existuje tu samozrejme povinná školská dochádzka dokonca už od 5 rokov a deti sú tu vidno pobehovať podobne ako v Anglicku v rovnošatách. Čo má svoje výhody, pretože je jasné že netreba vymýšľať šaty, sú proste predpísané. Na prvom a druhom stupni sa dokonca ani neznámkujú. Aby neboli hneď od ranného detstva zbytočne traumatizované a nedošlo k nejakým komplexom, že je niekto šikovnejší v získavaní lepších známok, keďže krajšie šaty mať asi nebude...
Deti takto chodia do školy radšej a všetko je to viac hra než skutočné učenie. Sú vedené viac k samostatnej tvorivej práci než k memorovaniu a učeniu sa faktov a informácií...
Iste je to modernejší prístup a hoci potom deti majú ku škole laxnejší prístup a zrejme sa ani toľko nenaučia, doženú to potom viac na strednej škole.
Náš prístup je úplne opačný. Osvedčený už od Márie Terézie. Akurát prísneho učiteľa s trstenicou, pardon, chcel som povedať s autoritou (Ono je to podobné v tom že dnes naši žiaci nepoznajú ani jedno ani druhé.) nahradila emancipovaná feministka vystresovaná a vygumovaná. Iste nemôžeme zas všetky hádzať do jedného vreca. Ako však vyjadriť pocity po absolvovaní základnej strednej a napokon vysokej školy a neurážať pritom pedagógov. Iste sú tiež len produktami systému a slepo robia to čo im dyktujú nemilosrdné školské osnovy... Žiaľ ani po 20 rokoch sa nestratili všetky tie pocity znechutenia, poníženia a frustrácie. A dnes s odstupom času nie je problém vysvetliť a vymenovať aj dôvody. Čas všetko zahladí a človek po rokoch na stretávke spomína na úsmevné príhody so spolužiakmi.
Nehas čo ťa nepáli, počujem niekoho. Veď do školy sa už nikdy nevrátiš a nech si to odskáču aj ostatní, keď sme to zvládli my, nech si to odskáču aj oni...
Zároveň človek počuje, že mládež je čoraz nedisciplinovanejšia, drzejšia a nedá sa skrotiť a za našich mladých čias to nebývalo... Nuž problém je práve v tých spomienkach a ľahostajnosti. Mládež vždy bývala taká aká je a vždy tí ktorí už dávno zabudli budú tvrdiť, že to voľakedy nebolo také... a naopak dnes je to zas iné... A majú svoju pravdu. Svet sa rýchlo mení a nikdy to už nebude rovnaké ale iba iné a inšie.
Iste aj v osnovách je to už prítomné... tá zbytočnosť. Nadbytočnosť toho, čo sa preberá. Iste všetko je to dôležité, všetko to treba vedieť a potom si pozrite čo dokáže ulica. Koľko si z toho ľudia napokon zapamätajú, koľko skutočne potrebujú pre svoj život. Iste človek potrebuje hlavne jesť a spať a potom ešte nejak prej.... ten zvyšok času. Iste, áno rozmnožovanie je tiež dôležité. Aj to sa však nedá robiť furt. Pokiaľ je človek najedený a oddýchnutý a všetko ostatné je nadbytočné. Ako také potkany v teráriu. Ak chce môže zabiť svoj čas pozeraním telenoviel, klábosením zo susedmi, popíjaním v krčme. Je to jedno a je to na ňom. Ak ho v škole nútime aby sa niečo učil aj tak ak o to nemá záujem na to za chvíľu zabudne. Iné je ak ho niečo zaujíma. Má nejaký koníček, ktorému sa dobrovoľne venuje, nie preto že ho bude niekto skúšať... Existuje mimoriadne inteligentný vták ktorý si zapamätá i niekoľko sto slovíčok a rozpráva. Volá sa papagáj. Aj človek si dokáže zapamätať veľa informácií ale na čo je to dobré? Veď dnes už existuje písmo. Všetky informácie sa zhromažďujú v knihách a dnes už dokonca aj v elektronickej podobe na miestach, kde sa dajú tieto informácie v prípade potreby nájsť a prečítať, poznať a pochopiť súvislosti. Ak niečo niekoho nútime robiť tak to nie je najlepší spôsob ako ho to naučiť. Náš školský systém žiakov núti aby niečo robili tými najhrubšími psychologickými metódami a dosahuje opak. Učitelia nie sú žiarivým príkladom toho ako by sa žiaci mali správať. Žiaci nemôžu mať úctu k niekomu kto už tak hlboko klesol, že si už fakt nevie nájsť nič iné a je tak zúfalý, že musí byť učiteľom. Ak by neučil tak proste sa inak neuplatní... A učitelia to neskrývajú, ako sú nespokojný. V najlepšom prípade proste len bezmyšlienkovite memorujú to čo robia už dlhé roky stále dokola. Žiaľ väčšina z nich nenašla uplatnenie a úctu vo svojom okolí a majú obrovské komplexy, ktoré si potom liečia na deťoch, ktoré proste musia trpieť ich nálady, afekty, primitívne pomsty, a ďalšie úchylky ktorých je medzi pedagógmi neuveriteľne veľa. Nie že by som sa nestretol s pedagógmi, ktorí majú moju úctu, ktorých ich práca baví a robia ju radi a s nasadením. Pochopiteľne je ich menšina. To nie je nezvyčajné. Väčšina ľudí nerobí svoju prácu rada. Naopak práca je pre nich nutné zlo. To sa tiež naučili nielen doma ale hlavne v škole, kde ich vedú k nechuti niečo robiť a ako príklad sú práve nespokojní učitelia. Ak sú totiž učiteľky inteligentné a chcú učiť, je to vlastne možno ešte horšie, pretože to znamená že ich to baví. Čo keď ich to baví pre tú moc ktorú majú. Baví ich to predvádzanie sa na jednej strane a to že môžu hodnotiť niekoho, koho ani nechcú spoznať, na kom im nezáleží a veľmi radi to dajú najavo. Úzkostlivé dodržiavanie pravidiel a potieranie vlastnej iniciatívy. Nútenie už od ranného detstva k veciam ktoré sú zbytočné... Pretože to školstvo je zrkadlom spoločnosti. Tak ako sa pedagogička z titulu svojej funkcie vysmieva deťom, tak politici sa smejú svojim voličom.
Rovnako ako politici ani učitelia nie sú podrobovaní žiadnym skutočným psychotestom. Pritom je všeobecne známe, že trpia viac ako iné profesie čímsi čo sa nazýva "Choroba z povolania". Paradoxne tí čo testujú sami nie sú testovaní a ak aj sú nejako tak je to formalita, veď za roky sa nenašiel jediný učiteľ, ktorý by musel odísť zo školy kvôli tomu že mu to už udrelo na mozog natoľko, že neprešiel prísnymi psychotestami.
Ak chceme aby žiak mal určité kvantum vedomostí, tak by nám malo byť jedno ako ich získal, do akej školy chodil ak vôbec chodil do školy. Proste musí dokázať raz za rok, že tieto vedomosti má. Otázka je, ktoré by to mali byť. Čo naozaj potrebuje ten, ktorý človek. Umožnime teda aby rodičia sami zabezpečili ak chcú dostávať od štátu prídavky vzdelanie pre svoje deti. Môžu ich to naučiť sami, alebo tým poveria učiteľa. Ak dieťa urobí každoročné predpísané skúšky, rodič dostane peniažky a ak dieťa pripravoval učiteľ, nech ich teda dostane učiteľ. Veď je to tak jednoduché. Dieťa nemusí chodiť do školy. Musí vedieť to čo vedieť má. Ak na to nemá, ak skúšku nevie spraviť, tak proste asi potrebuje viac času, lepšieho učiteľa, motiváciu alebo jednoducho na to nemá aby to zvládlo... Dieťa by nemalo byť nútené presedieť svoju mladosť a najkrajšie roky života aby počúvalo ako sa pred ním predvádza niekto, kto má možno radosť že sa všetci musia dívať ako psychicky týra vybranú obeť. Iste je to tvrdo povedané. Možno to nie je úchylka. Možno to učiteľke len proste robí dobre a možno ani to. Proste to tak už od Márie Terézie robia všetci učitelia a tak len robí čo si myslí že sa od nej očakáva a na čo je spoločenská objednávka.
Iste je to modernejší prístup a hoci potom deti majú ku škole laxnejší prístup a zrejme sa ani toľko nenaučia, doženú to potom viac na strednej škole.
Náš prístup je úplne opačný. Osvedčený už od Márie Terézie. Akurát prísneho učiteľa s trstenicou, pardon, chcel som povedať s autoritou (Ono je to podobné v tom že dnes naši žiaci nepoznajú ani jedno ani druhé.) nahradila emancipovaná feministka vystresovaná a vygumovaná. Iste nemôžeme zas všetky hádzať do jedného vreca. Ako však vyjadriť pocity po absolvovaní základnej strednej a napokon vysokej školy a neurážať pritom pedagógov. Iste sú tiež len produktami systému a slepo robia to čo im dyktujú nemilosrdné školské osnovy... Žiaľ ani po 20 rokoch sa nestratili všetky tie pocity znechutenia, poníženia a frustrácie. A dnes s odstupom času nie je problém vysvetliť a vymenovať aj dôvody. Čas všetko zahladí a človek po rokoch na stretávke spomína na úsmevné príhody so spolužiakmi.
Nehas čo ťa nepáli, počujem niekoho. Veď do školy sa už nikdy nevrátiš a nech si to odskáču aj ostatní, keď sme to zvládli my, nech si to odskáču aj oni...
Zároveň človek počuje, že mládež je čoraz nedisciplinovanejšia, drzejšia a nedá sa skrotiť a za našich mladých čias to nebývalo... Nuž problém je práve v tých spomienkach a ľahostajnosti. Mládež vždy bývala taká aká je a vždy tí ktorí už dávno zabudli budú tvrdiť, že to voľakedy nebolo také... a naopak dnes je to zas iné... A majú svoju pravdu. Svet sa rýchlo mení a nikdy to už nebude rovnaké ale iba iné a inšie.
Iste aj v osnovách je to už prítomné... tá zbytočnosť. Nadbytočnosť toho, čo sa preberá. Iste všetko je to dôležité, všetko to treba vedieť a potom si pozrite čo dokáže ulica. Koľko si z toho ľudia napokon zapamätajú, koľko skutočne potrebujú pre svoj život. Iste človek potrebuje hlavne jesť a spať a potom ešte nejak prej.... ten zvyšok času. Iste, áno rozmnožovanie je tiež dôležité. Aj to sa však nedá robiť furt. Pokiaľ je človek najedený a oddýchnutý a všetko ostatné je nadbytočné. Ako také potkany v teráriu. Ak chce môže zabiť svoj čas pozeraním telenoviel, klábosením zo susedmi, popíjaním v krčme. Je to jedno a je to na ňom. Ak ho v škole nútime aby sa niečo učil aj tak ak o to nemá záujem na to za chvíľu zabudne. Iné je ak ho niečo zaujíma. Má nejaký koníček, ktorému sa dobrovoľne venuje, nie preto že ho bude niekto skúšať... Existuje mimoriadne inteligentný vták ktorý si zapamätá i niekoľko sto slovíčok a rozpráva. Volá sa papagáj. Aj človek si dokáže zapamätať veľa informácií ale na čo je to dobré? Veď dnes už existuje písmo. Všetky informácie sa zhromažďujú v knihách a dnes už dokonca aj v elektronickej podobe na miestach, kde sa dajú tieto informácie v prípade potreby nájsť a prečítať, poznať a pochopiť súvislosti. Ak niečo niekoho nútime robiť tak to nie je najlepší spôsob ako ho to naučiť. Náš školský systém žiakov núti aby niečo robili tými najhrubšími psychologickými metódami a dosahuje opak. Učitelia nie sú žiarivým príkladom toho ako by sa žiaci mali správať. Žiaci nemôžu mať úctu k niekomu kto už tak hlboko klesol, že si už fakt nevie nájsť nič iné a je tak zúfalý, že musí byť učiteľom. Ak by neučil tak proste sa inak neuplatní... A učitelia to neskrývajú, ako sú nespokojný. V najlepšom prípade proste len bezmyšlienkovite memorujú to čo robia už dlhé roky stále dokola. Žiaľ väčšina z nich nenašla uplatnenie a úctu vo svojom okolí a majú obrovské komplexy, ktoré si potom liečia na deťoch, ktoré proste musia trpieť ich nálady, afekty, primitívne pomsty, a ďalšie úchylky ktorých je medzi pedagógmi neuveriteľne veľa. Nie že by som sa nestretol s pedagógmi, ktorí majú moju úctu, ktorých ich práca baví a robia ju radi a s nasadením. Pochopiteľne je ich menšina. To nie je nezvyčajné. Väčšina ľudí nerobí svoju prácu rada. Naopak práca je pre nich nutné zlo. To sa tiež naučili nielen doma ale hlavne v škole, kde ich vedú k nechuti niečo robiť a ako príklad sú práve nespokojní učitelia. Ak sú totiž učiteľky inteligentné a chcú učiť, je to vlastne možno ešte horšie, pretože to znamená že ich to baví. Čo keď ich to baví pre tú moc ktorú majú. Baví ich to predvádzanie sa na jednej strane a to že môžu hodnotiť niekoho, koho ani nechcú spoznať, na kom im nezáleží a veľmi radi to dajú najavo. Úzkostlivé dodržiavanie pravidiel a potieranie vlastnej iniciatívy. Nútenie už od ranného detstva k veciam ktoré sú zbytočné... Pretože to školstvo je zrkadlom spoločnosti. Tak ako sa pedagogička z titulu svojej funkcie vysmieva deťom, tak politici sa smejú svojim voličom.
Rovnako ako politici ani učitelia nie sú podrobovaní žiadnym skutočným psychotestom. Pritom je všeobecne známe, že trpia viac ako iné profesie čímsi čo sa nazýva "Choroba z povolania". Paradoxne tí čo testujú sami nie sú testovaní a ak aj sú nejako tak je to formalita, veď za roky sa nenašiel jediný učiteľ, ktorý by musel odísť zo školy kvôli tomu že mu to už udrelo na mozog natoľko, že neprešiel prísnymi psychotestami.
Ak chceme aby žiak mal určité kvantum vedomostí, tak by nám malo byť jedno ako ich získal, do akej školy chodil ak vôbec chodil do školy. Proste musí dokázať raz za rok, že tieto vedomosti má. Otázka je, ktoré by to mali byť. Čo naozaj potrebuje ten, ktorý človek. Umožnime teda aby rodičia sami zabezpečili ak chcú dostávať od štátu prídavky vzdelanie pre svoje deti. Môžu ich to naučiť sami, alebo tým poveria učiteľa. Ak dieťa urobí každoročné predpísané skúšky, rodič dostane peniažky a ak dieťa pripravoval učiteľ, nech ich teda dostane učiteľ. Veď je to tak jednoduché. Dieťa nemusí chodiť do školy. Musí vedieť to čo vedieť má. Ak na to nemá, ak skúšku nevie spraviť, tak proste asi potrebuje viac času, lepšieho učiteľa, motiváciu alebo jednoducho na to nemá aby to zvládlo... Dieťa by nemalo byť nútené presedieť svoju mladosť a najkrajšie roky života aby počúvalo ako sa pred ním predvádza niekto, kto má možno radosť že sa všetci musia dívať ako psychicky týra vybranú obeť. Iste je to tvrdo povedané. Možno to nie je úchylka. Možno to učiteľke len proste robí dobre a možno ani to. Proste to tak už od Márie Terézie robia všetci učitelia a tak len robí čo si myslí že sa od nej očakáva a na čo je spoločenská objednávka.
Rodičia to berú, nech len detičky chodia do školy, pretože čo inak s nimi. Veď rodičia chodia do práce, takže nemôžu dozorovať svoje deti a potom zas musia deti robiť úlohy, aby im nedajbože nezostal volný čas na nejaké vymýšľanie a rodičia zas musia udržovať domácnosť a prípadne vykonávať ďalšie povinnosti súvisiace najmä s tým aby to svoje jedno či 2 deti zaopatrili všetkým po čom mu srdce piští, napríklad najnovší typ mobilu a ostatné rekvizity súvisiace s patričným postavením aby len v hanbe nezostali...
Vodu káže a víno pije sa tomu hovorí. Pedagóg nie je ten čo ide vlastným príkladom, ten čo môže byť pre niekoho vzorom, mentorom. Nie, je to ten, ktorý bol tak neúspešný, že ani len tie deti ho nemôžu brať vážne a jedine jeho funkcia mu umožňuje sa nafukovať a robiť múdreho. Iste tak ako každý zažil som aj ja niekoľko dobrých učiteľov,osobnosti, ktorých si bolo možné vážiť. Ja som presvedčený, že nie jednotlivci učitelia sú zodpovední za tento stav, či už sú to tí správni ľudia na svojom mieste, alebo len proste sú na tomto poste preto, že koncentračné tábory už boli zrušené a táto profesia má k tomu asi predsa len tak trochu najbližšie.Je mi veľmi ľúto že toto musím písať a mnoho dobrých ľudí tým vlastne urazím. Kto si prizná že aj toto je uhol pohľadu... Žiaden učiteľ si nemyslí o sebe len to najhoršie. Veď aj učitelia sú len ľudia. Sú len taký aká je celá spoločnosť. Sú jej zrkadlom...
Na vine je systém... Ľudia sú ľahostajní dokonca aj k tomu, čo zažívajú ich deti. Veď to je život, nech sa v tom naučia chodiť!
To že sa vzdelanie míňa účinku tiež jasne vystihuje fakt že len malé percento študentov po skončení školy vykonáva prácu na ktorú študovali. Najmä u vysokoškolákov je to alarmujúce. Veď ak dohromady stojí štát a rodičov jeden vysokoškolák 50 000 €, tak sú miliardy € doslova vyhadzované do vzduchu a to pravidelne už desiatky rokov. Aký mala tá škola zmysel, ak sa napokon uplatní (ak sa vôbec uplatní) v celkom inom obore než vyštudoval. Svedčí to nie len o vyhodených peniazoch za nadobudnuté vzdelanie. 50 000 je čiastka, ktorú by nikdy sám do tohoto špásu nevrazil a stačila by mu pravdepodobne na 5 rokov pohodlného života. Ako dlho mu bude trvať pokiaľ našetrí 50 000 €. Ak túto čiastku zarobí. Dokáže vôbec aj po niekoľkých rokoch poctivej, či naopak absolútne zbytočnej ale platenej práce našetriť sumu 50 000 €? Vráti sa to počas života štátu ako dobrá investícia do jeho vysokej školy? Stratu 4 až 6 rokov života počas ktorých sa venoval niečomu čo mu neprinieslo žiadny efekt, teda doslova vyhodené roky života a navyše to čo mohol urobiť a dokázať za túto dobu v čase svojich vrcholných fyzických a psychických síl a možností je druhá strata, možno ešte väčšia než to že robil niečo čo je zbytočné pre neho a spoločnosť, ktorá mu tento jeho výstrelok tak štedro financovala. Dochádza tu tiež k tomu, že vedome vedel, že to, čo robí, teda jeho štúdium je zbytočné a je proste príživníkom spoločnosti a rodičov. Je to v poriadku veď takmer všetci to tak robia... A tento poznatok si ďalej berie do života.
Vodu káže a víno pije sa tomu hovorí. Pedagóg nie je ten čo ide vlastným príkladom, ten čo môže byť pre niekoho vzorom, mentorom. Nie, je to ten, ktorý bol tak neúspešný, že ani len tie deti ho nemôžu brať vážne a jedine jeho funkcia mu umožňuje sa nafukovať a robiť múdreho. Iste tak ako každý zažil som aj ja niekoľko dobrých učiteľov,osobnosti, ktorých si bolo možné vážiť. Ja som presvedčený, že nie jednotlivci učitelia sú zodpovední za tento stav, či už sú to tí správni ľudia na svojom mieste, alebo len proste sú na tomto poste preto, že koncentračné tábory už boli zrušené a táto profesia má k tomu asi predsa len tak trochu najbližšie.Je mi veľmi ľúto že toto musím písať a mnoho dobrých ľudí tým vlastne urazím. Kto si prizná že aj toto je uhol pohľadu... Žiaden učiteľ si nemyslí o sebe len to najhoršie. Veď aj učitelia sú len ľudia. Sú len taký aká je celá spoločnosť. Sú jej zrkadlom...
Na vine je systém... Ľudia sú ľahostajní dokonca aj k tomu, čo zažívajú ich deti. Veď to je život, nech sa v tom naučia chodiť!
To že sa vzdelanie míňa účinku tiež jasne vystihuje fakt že len malé percento študentov po skončení školy vykonáva prácu na ktorú študovali. Najmä u vysokoškolákov je to alarmujúce. Veď ak dohromady stojí štát a rodičov jeden vysokoškolák 50 000 €, tak sú miliardy € doslova vyhadzované do vzduchu a to pravidelne už desiatky rokov. Aký mala tá škola zmysel, ak sa napokon uplatní (ak sa vôbec uplatní) v celkom inom obore než vyštudoval. Svedčí to nie len o vyhodených peniazoch za nadobudnuté vzdelanie. 50 000 je čiastka, ktorú by nikdy sám do tohoto špásu nevrazil a stačila by mu pravdepodobne na 5 rokov pohodlného života. Ako dlho mu bude trvať pokiaľ našetrí 50 000 €. Ak túto čiastku zarobí. Dokáže vôbec aj po niekoľkých rokoch poctivej, či naopak absolútne zbytočnej ale platenej práce našetriť sumu 50 000 €? Vráti sa to počas života štátu ako dobrá investícia do jeho vysokej školy? Stratu 4 až 6 rokov života počas ktorých sa venoval niečomu čo mu neprinieslo žiadny efekt, teda doslova vyhodené roky života a navyše to čo mohol urobiť a dokázať za túto dobu v čase svojich vrcholných fyzických a psychických síl a možností je druhá strata, možno ešte väčšia než to že robil niečo čo je zbytočné pre neho a spoločnosť, ktorá mu tento jeho výstrelok tak štedro financovala. Dochádza tu tiež k tomu, že vedome vedel, že to, čo robí, teda jeho štúdium je zbytočné a je proste príživníkom spoločnosti a rodičov. Je to v poriadku veď takmer všetci to tak robia... A tento poznatok si ďalej berie do života.
Žiaľ stretávam sa už viac rokov so študentami Nitrianskej Poľnohospodárskej univerzity aj Univerzity Konštantína filozofa, kde by mali študovať budúci pedagógovia najrôznejších odborov. Žiaľ neštudujú. Teda áno iste sa niečo učia aby porobili potrebné skúšky a napísali požadované formálne práce. Už od začiatku vedia že nechcú pracovať v budúcnosti v odbore ktorý študujú. Chodia do školy, lebo to chcú ich rodičia, či preto, že si chcú užívať status študentského života a či len chcú nejaký titul.
Takmer každý študent ktorý začne študovať, tak školu aj skončí... Je to v poriadku? Akú asi má úroveň vzdelanie, ktoré je zadarmo a ktokoľvek ho dokáže dosiahnuť.
Tak to je to naše školstvo. Je zadarmo. Pripravuje mladých ľudí na život v pretvárke. Vnucuje im pravidlá, ktoré nechcú dodržiavať a učí ich zároveň ako tieto pravidlá obchádzať prípadne priamo porušovať. Tlačí do nich informácie o ktorých vedia že ich nikdy nevyužijú a núti ich tak robiť zbytočnosti tváriac sa že to má nejaký význam. Deformuje im telá od neprirodzených presedených dlhých rokov života bez nedostatku prirodzeného pohybu. Potieraním tvorivosti a dusením individuality ich deformuje do stavu apatického sivého priemeru prispôsobenia sa a nevyčuhovania z davu.
Ak na NZ dávajú viac voľnosti deťom na základnej škole za cenu že sa naučia hlavne to čo ich zaujíma a čo si myslia že v živote budú potrebovať, tak to asi nie je na škodu veci. Stredné školy na NZ nie sú zadarmo. O vysokých školách ani nehovoriac. Iste, nemôže si ju dovoliť úplne každý. Avšak ten, kto si požičia peniaze na štúdium asi vie, že táto investícia sa mu oplatí a váži si tohoto dosiahnutého vzdelania. Vo všetkých školách je hlavne veľa praxe a teória nie zbytočná, ale tá ktorá má význam pre študenta...
A to sú pritom mnohý s týmto stavom školstva nespokojní, pretože menšie % ľudí má maturitu a titul. Zato majú mimoriadne nízku nezamestnanosť a vysokú životnú úroveň. Nemusia sa napríklad všetci skladať na to, aby si niekto robil zbytočný titul a popritom sa naučil lepšie podvádzať, porušovať pravidlá a obchádzať zákony.
Je to ako s tou gramatikou. Keď už sa teda musía chúdence slovenské deti učiť jazyk s ktorým sa dohovoria iba tými "pár" Slovákmi čo sa motajú po svete, namiesto toho aby sa učili reč ktorej rozumie aspoň miliarda. Navyše prečo im to sťažovať absolútne zbytočnými a nelogickými pravidlami a rôznymi ich zložitými výnimkami. Kde má byť aké "i" či "y", napríklad.
Iste poviete si aj my sme to museli zvládnuť, tak teraz nech to zvládnu aj oni. Veď život je zložitý... Veď práve. To je len jedna z mnohých zbytočností, ktorou sa hodiny a hodiny musia zaoberať miliony slovákov. Ale takýchto zbytočností a pravidiel je obrovské množstvo. Ide to tak ďaleko, že si to ani neuvedomujeme, ale práve podobnými prkotinami napokon vypĺňame takmer celý život. Čím viac a zložitejších je zákonov, čím viac a zložitejšie sa budú vyberať všetky tie komplikované poplatky a dane, tým menej máme zo života. Kvôli tomu existuje dokonca celá armáda učtovníčok a ekonómov. Tým menej času na užitočnú zmysluplnú prácu, ktorá prináša úžitok či jednotlivcovi či ekonomike štátu. Tým viac stresu a to nehovorím len o päťke z diktátu a hodinách strávených deťmi a rodičmi a učiteľmi. Hodiny ktoré sú platené z daní. Hodiny, počas ktorých nemôžu robiť niečo užitočné, alebo aspoň tvorivé a zmysluplné. Ak už musíme stráviť tieto hodiny dni a vlastne pomaly polovicu aktívneho života takýmito a podobnými zbytočnosťami, tak nech sa teda aspoň učia komunikovať v reči ktoréj rozumie väčšina sveta. Nič proti kultúre a Slovenskej reči ale uvedome si, že naša reč nevyžaduje viaceré druhy písmen ktoré vyjadrujú rovnaký zvuk ako je písmeno i či y. To je len jedno z mnohých zbytočností ktorými si komplikujeme život a vyrábame si tak zbytočné problémy a straty času a peňazí nielen pre jednotlivcov ale aj pre celý skorumpovaný štát...
Ak na NZ dávajú viac voľnosti deťom na základnej škole za cenu že sa naučia hlavne to čo ich zaujíma a čo si myslia že v živote budú potrebovať, tak to asi nie je na škodu veci. Stredné školy na NZ nie sú zadarmo. O vysokých školách ani nehovoriac. Iste, nemôže si ju dovoliť úplne každý. Avšak ten, kto si požičia peniaze na štúdium asi vie, že táto investícia sa mu oplatí a váži si tohoto dosiahnutého vzdelania. Vo všetkých školách je hlavne veľa praxe a teória nie zbytočná, ale tá ktorá má význam pre študenta...
A to sú pritom mnohý s týmto stavom školstva nespokojní, pretože menšie % ľudí má maturitu a titul. Zato majú mimoriadne nízku nezamestnanosť a vysokú životnú úroveň. Nemusia sa napríklad všetci skladať na to, aby si niekto robil zbytočný titul a popritom sa naučil lepšie podvádzať, porušovať pravidlá a obchádzať zákony.
Je to ako s tou gramatikou. Keď už sa teda musía chúdence slovenské deti učiť jazyk s ktorým sa dohovoria iba tými "pár" Slovákmi čo sa motajú po svete, namiesto toho aby sa učili reč ktorej rozumie aspoň miliarda. Navyše prečo im to sťažovať absolútne zbytočnými a nelogickými pravidlami a rôznymi ich zložitými výnimkami. Kde má byť aké "i" či "y", napríklad.
Iste poviete si aj my sme to museli zvládnuť, tak teraz nech to zvládnu aj oni. Veď život je zložitý... Veď práve. To je len jedna z mnohých zbytočností, ktorou sa hodiny a hodiny musia zaoberať miliony slovákov. Ale takýchto zbytočností a pravidiel je obrovské množstvo. Ide to tak ďaleko, že si to ani neuvedomujeme, ale práve podobnými prkotinami napokon vypĺňame takmer celý život. Čím viac a zložitejších je zákonov, čím viac a zložitejšie sa budú vyberať všetky tie komplikované poplatky a dane, tým menej máme zo života. Kvôli tomu existuje dokonca celá armáda učtovníčok a ekonómov. Tým menej času na užitočnú zmysluplnú prácu, ktorá prináša úžitok či jednotlivcovi či ekonomike štátu. Tým viac stresu a to nehovorím len o päťke z diktátu a hodinách strávených deťmi a rodičmi a učiteľmi. Hodiny ktoré sú platené z daní. Hodiny, počas ktorých nemôžu robiť niečo užitočné, alebo aspoň tvorivé a zmysluplné. Ak už musíme stráviť tieto hodiny dni a vlastne pomaly polovicu aktívneho života takýmito a podobnými zbytočnosťami, tak nech sa teda aspoň učia komunikovať v reči ktoréj rozumie väčšina sveta. Nič proti kultúre a Slovenskej reči ale uvedome si, že naša reč nevyžaduje viaceré druhy písmen ktoré vyjadrujú rovnaký zvuk ako je písmeno i či y. To je len jedno z mnohých zbytočností ktorými si komplikujeme život a vyrábame si tak zbytočné problémy a straty času a peňazí nielen pre jednotlivcov ale aj pre celý skorumpovaný štát...
Prečo nemôže mať napríklad každý svoj účet, na ktorý mu nabiehajú peniaze, jeho príjem a z ktorého sa mu jednoducho automaticky strhnú dane. Bez Komplikovaných odvodov, dvojitého zdanenia, DPH, poplatkov a kolkov na najrôznejších úradoch. To nie sú hodiny. To sú dni a to sú roky a niekto robí dokonca takúto zbytočnú úradnícku prácu celý život... Veď ako by aj mohla fungovať ekonomika, pri toľkých príživníkoch. Iste oni si o sebe nemyslia že sú príživníci. To sú tí uradníci, bez ktorých nemôže človek existovať. Celý ten aparát, ktorý sa zaoberá zložitými nepotrebnými nezmyslami. Efektivita je v tomto smere na NZ neuveriteľne vyššia.
Na NZ vam potom povie niekto, že tých ľudí zo starého kontinentu proste nechápe. Že je to proste tým, že je tam tá spoločnosť už stará. Jednoducho sa zanesie po mnohých storočiach fungovania nánosmi, ktoré brzdia život, tok kapitálu, myšlienok, tovaru, celú spoločnosť. Tak potom sa musí raz za čas vyčistiť, vyvetrať. Ano vytvorili sme si tam v Európe krásnu atmosféru ale ono sa to časom vyvetrá. Nie, ten kto je zvyknutý na ten puch v tej miestnosti si to ani len neuvedomuje jak je tam naprdené. Nebude chcieť vetrať, pretože to obnáša že príde aj chlad a to je krátkodobo nepríjemné. Tak proste sa tam budeme zaslepení dusiť. Niekedy nestačí iba vyvetrať. Treba proste starú plesnivú chajdu zrútiť až do základov rozobrať a postaviť niečo úplne nové. My však budeme čakať, pokiaľ to samé nespadne a potom sa budeme čudovať a hľadať viníka... Veď tak dlho to stálo a tak veľká budova to bola... Je úplne jedno ako dlho čo funguje. Isté je len to že raz všetko musí skončiť...
9.
Na kraji Aucklandu.
Paci sa mi to viac, než klasicky turizmus kde je všetko predpripravené pre turistov z jednej atrakcie na druhu. To mi pripadá také umele a hrane, to nie je skutočný život na NZ. Turistický ruch je tu najvýznamnejšie odvetvie "priemyslu". Ja to uznávam a fakt tu je čo pozerať, len teda tento druh masového turizmu mi proste nesedí.
Radšej objavujem iné trasy.
Je tu čo obdivovať.
Keď niekto priletí na NZ stačí prejisť 10km prstom na mape, autom je to hádam aj 25 km kvôli členitosti pobrežia a hornatosti terénu. Ale niečo také sa len tak nevidí. Nie že by tie jednotlivosti v Europe neboli, ale sú pomiešané a rozstratené po celej Europe. Cestou k pobrežiu míňame národný park ktorých je na NZ desiatky a s čistou "nenarušenou prírodou", ak vôbec teda o takej môžeme hovoriť v kraji kde je väčšina živočíchov navždy vyhladená a polovica vegetácie prinesená z celého sveta. Avšak to čo z toho vzniklo v takom národnom parku na kraji 1,5 miliónovej metropole NZ je niečo neuveriteľné.
Chvíľami sme v "Slovenskom raji" pri kaňonoch rieky Hornád, či na "Suchej Belej". Dravá riečka robý vymole do skál. Vytvára vodopády a pereje a čistá voda len tak klokoce. V kaňone sú jaskyne, kolmé steny porastené papradím a machmi a lišajníkmi. Vývraty a okolo džungla o akej sa človeku ani nesníva. Miešajú sa tu pôvodné stálozelené papraďové stromy rôznych veľkostí a druhov s podrastom Európskych a Ázijských spoločenstiev teplomilnej flóry. Iste, aj nám dobre známe opadavé stromy mierneho pásma. Do toho obrovské pôvodné ihličnany podivných tvarov. Liany, ktoré vyrastajú ako obrovské hady len tak bez listov zo zeme a niektoré sa prepletajú i mnoho metrov dohora. Samozrejme rôzne druhy paliem ako z gýčového obrázku. Všetko porastené sukulentmi a lišajníkmi rôznych tvarov a vzorov. Rastlinné spoločenstvá sa striedajú a menia podľa toho ako stúpame do kopca. Za horami za dolami ale v skutočnosti len asi po 3 km, zrazu výrazná zmena. Rieka vytvára močarisko. Sem tam veľká mláka niekde s živými rybami inde už mŕtve napríklad asi 25 cm úhory. Chvílami podivné trávy. Riasy vo vode od zelených cez všetky odtiene žltej až po purpurovo červenú. Pár krokov po akomsi malom chodníčku a sme pred králičou norou a vidíme cupotať celú králičiu rodinku. Po pár krokoch prebehne cez chodník pestrofarebná kalifornská prepelica, či azijský bažant alebo páv. Z močariska vyteká niekoľko potôčikov. Smerujú priamo i rôznymi okľukami a meandrami do mora. To poslušne ustúpilo, keď mesiac zavelil odliv. Pre zmenu piesok. Čierny a chvíľami biely a zas červený. Farby sa menia po pár metroch. Podivné tvary mŕtveho dreva. Pokrútené korene i celé veľké stromy úplne vysušené pieskom, vetrom, slanou vodou za búrok... Prapodivné tvary driev i balvanov akoby skameneli monštrá z dávnoveku. Prapodivne vybrúsené živlami. Potom zas klasické okrúhliaky dovalené vodou z hôr. Kontrast paradoxov. Nepravidelné diery a kľukaté jarky v kamennom podklade. Potom zas čiernobiely svet pieskov. Biely s čiernym pieskom ako tie presýpacie obrazy. Jeden nekonečný obraz ktorý preosievajú vetry a vlnobitie mora. Meniaca sa neskutočná mozajka. Všetky živly pohromade. Len na Liparských ostrovoch na samom juhu Europy pod Apeninským poloostrovom som videl podobné pieskové pláže čierneho piesku. Ale takúto koláž som teda ešte nevidel. Na niektorých miestach prechádza čierny piesok až do modrej. Inde vystupujú červené kamene rozmelnené tiež v hrubší piesok a vystupuje na povrch. Sú tu však aj vyvreniny čisto biele. V pásoch akoby ich naukladal murár a pospájal maltou, ktorú už more takmer vyplavilo. Vysoké útesy neschodné, nepravidelné vrstvy rôznych vyvrenín a minerálov ako rozpadnuté oblúky ruín katedrály. Pod nimi podivné ryhy rôznymi smermi a zas piesok. Tentoraz hrá všetkými farbami a leskne sa tisíckami svetielok odrazov slnka až človeka bolia oči s tých miliard maličkých zrkadlových kryštálikov a blýskavých briliantov. Niekde sa dá brodiť po kameňoch posiatych čiernymi mušľami a po ich mäkkých klzkých no pružných škrupinách. Čierne chumáče perličiek malých slávok trčiace ako ostrovčeky z kaluží okolo s množstvom prapodivných morských hviezdic, ježkov a všakovakých krabov uväznených v dierach akoby príroda chcela napodobiť vane z ľudských kúpelní.. Obrovský balvan ako hora, na ktorý nás to núti šplhať a obdivovať jeho rozmanitosť a tesárske umenie živlov. Mnohotvarosť a farebnosť ako na ostrove Elba v stredozemnom mori. Bohatý morský život ako na útesoch v Egypte. Kolonia štíhlych bielych leteckých akrobatov - rýbárov a čajok so všetkými štádiami od vajíčka, cez kuriatko až po operenca snažiaceho sa neohrabane uniknúť svojím neohrabaným prvým letom.. Opodiaľ z diaľky vypadajúca až gýčovo krásna pravidelná skalka s domčekom a maličkým majákom.. Idem priťahovaný touto podivnosťou akoby magnetom len naboso v sandáloch. Napokon prídeme až nad hrebene bielych vĺn okolo veľkých jaskýň a hlbokých puklín v ktorých buráca more s každou vlnou ako rozzúrený býk. V jaskyniach akási "čarodejnica robí podivné rituály" Tá skalka je riadna skala a ten domček je skutočný dom a hore je naozajstný veľký solárny maják. Z diaľky to vypadalo že je to len malá rozprávková maketa neskutočná svojou dokonalosťou. Preč odchádzame pod niekoľkými oblúkmi dračích skál, ktoré vytvarovali živly nevedno prečo a ako... A to sme len pár km od letiska a čo celý NZ.
Na kraji národného parku sme stretli človeka. Niekoľko rôznorodých domčekov rôzneho štýlu ďalej od seba. Ten jeho skromný a jednoduchý. Ukázal nám harpúnu, s ktorou chlapík od ktorého dom kúpil ulovil priamo v tomto zálive veľrybu. Ukazuje nám obrovské kosti. Mala 20 metrov.
Paci sa mi to viac, než klasicky turizmus kde je všetko predpripravené pre turistov z jednej atrakcie na druhu. To mi pripadá také umele a hrane, to nie je skutočný život na NZ. Turistický ruch je tu najvýznamnejšie odvetvie "priemyslu". Ja to uznávam a fakt tu je čo pozerať, len teda tento druh masového turizmu mi proste nesedí.
Radšej objavujem iné trasy.
Je tu čo obdivovať.
Keď niekto priletí na NZ stačí prejisť 10km prstom na mape, autom je to hádam aj 25 km kvôli členitosti pobrežia a hornatosti terénu. Ale niečo také sa len tak nevidí. Nie že by tie jednotlivosti v Europe neboli, ale sú pomiešané a rozstratené po celej Europe. Cestou k pobrežiu míňame národný park ktorých je na NZ desiatky a s čistou "nenarušenou prírodou", ak vôbec teda o takej môžeme hovoriť v kraji kde je väčšina živočíchov navždy vyhladená a polovica vegetácie prinesená z celého sveta. Avšak to čo z toho vzniklo v takom národnom parku na kraji 1,5 miliónovej metropole NZ je niečo neuveriteľné.
Chvíľami sme v "Slovenskom raji" pri kaňonoch rieky Hornád, či na "Suchej Belej". Dravá riečka robý vymole do skál. Vytvára vodopády a pereje a čistá voda len tak klokoce. V kaňone sú jaskyne, kolmé steny porastené papradím a machmi a lišajníkmi. Vývraty a okolo džungla o akej sa človeku ani nesníva. Miešajú sa tu pôvodné stálozelené papraďové stromy rôznych veľkostí a druhov s podrastom Európskych a Ázijských spoločenstiev teplomilnej flóry. Iste, aj nám dobre známe opadavé stromy mierneho pásma. Do toho obrovské pôvodné ihličnany podivných tvarov. Liany, ktoré vyrastajú ako obrovské hady len tak bez listov zo zeme a niektoré sa prepletajú i mnoho metrov dohora. Samozrejme rôzne druhy paliem ako z gýčového obrázku. Všetko porastené sukulentmi a lišajníkmi rôznych tvarov a vzorov. Rastlinné spoločenstvá sa striedajú a menia podľa toho ako stúpame do kopca. Za horami za dolami ale v skutočnosti len asi po 3 km, zrazu výrazná zmena. Rieka vytvára močarisko. Sem tam veľká mláka niekde s živými rybami inde už mŕtve napríklad asi 25 cm úhory. Chvílami podivné trávy. Riasy vo vode od zelených cez všetky odtiene žltej až po purpurovo červenú. Pár krokov po akomsi malom chodníčku a sme pred králičou norou a vidíme cupotať celú králičiu rodinku. Po pár krokoch prebehne cez chodník pestrofarebná kalifornská prepelica, či azijský bažant alebo páv. Z močariska vyteká niekoľko potôčikov. Smerujú priamo i rôznymi okľukami a meandrami do mora. To poslušne ustúpilo, keď mesiac zavelil odliv. Pre zmenu piesok. Čierny a chvíľami biely a zas červený. Farby sa menia po pár metroch. Podivné tvary mŕtveho dreva. Pokrútené korene i celé veľké stromy úplne vysušené pieskom, vetrom, slanou vodou za búrok... Prapodivné tvary driev i balvanov akoby skameneli monštrá z dávnoveku. Prapodivne vybrúsené živlami. Potom zas klasické okrúhliaky dovalené vodou z hôr. Kontrast paradoxov. Nepravidelné diery a kľukaté jarky v kamennom podklade. Potom zas čiernobiely svet pieskov. Biely s čiernym pieskom ako tie presýpacie obrazy. Jeden nekonečný obraz ktorý preosievajú vetry a vlnobitie mora. Meniaca sa neskutočná mozajka. Všetky živly pohromade. Len na Liparských ostrovoch na samom juhu Europy pod Apeninským poloostrovom som videl podobné pieskové pláže čierneho piesku. Ale takúto koláž som teda ešte nevidel. Na niektorých miestach prechádza čierny piesok až do modrej. Inde vystupujú červené kamene rozmelnené tiež v hrubší piesok a vystupuje na povrch. Sú tu však aj vyvreniny čisto biele. V pásoch akoby ich naukladal murár a pospájal maltou, ktorú už more takmer vyplavilo. Vysoké útesy neschodné, nepravidelné vrstvy rôznych vyvrenín a minerálov ako rozpadnuté oblúky ruín katedrály. Pod nimi podivné ryhy rôznymi smermi a zas piesok. Tentoraz hrá všetkými farbami a leskne sa tisíckami svetielok odrazov slnka až človeka bolia oči s tých miliard maličkých zrkadlových kryštálikov a blýskavých briliantov. Niekde sa dá brodiť po kameňoch posiatych čiernymi mušľami a po ich mäkkých klzkých no pružných škrupinách. Čierne chumáče perličiek malých slávok trčiace ako ostrovčeky z kaluží okolo s množstvom prapodivných morských hviezdic, ježkov a všakovakých krabov uväznených v dierach akoby príroda chcela napodobiť vane z ľudských kúpelní.. Obrovský balvan ako hora, na ktorý nás to núti šplhať a obdivovať jeho rozmanitosť a tesárske umenie živlov. Mnohotvarosť a farebnosť ako na ostrove Elba v stredozemnom mori. Bohatý morský život ako na útesoch v Egypte. Kolonia štíhlych bielych leteckých akrobatov - rýbárov a čajok so všetkými štádiami od vajíčka, cez kuriatko až po operenca snažiaceho sa neohrabane uniknúť svojím neohrabaným prvým letom.. Opodiaľ z diaľky vypadajúca až gýčovo krásna pravidelná skalka s domčekom a maličkým majákom.. Idem priťahovaný touto podivnosťou akoby magnetom len naboso v sandáloch. Napokon prídeme až nad hrebene bielych vĺn okolo veľkých jaskýň a hlbokých puklín v ktorých buráca more s každou vlnou ako rozzúrený býk. V jaskyniach akási "čarodejnica robí podivné rituály" Tá skalka je riadna skala a ten domček je skutočný dom a hore je naozajstný veľký solárny maják. Z diaľky to vypadalo že je to len malá rozprávková maketa neskutočná svojou dokonalosťou. Preč odchádzame pod niekoľkými oblúkmi dračích skál, ktoré vytvarovali živly nevedno prečo a ako... A to sme len pár km od letiska a čo celý NZ.
Na kraji národného parku sme stretli človeka. Niekoľko rôznorodých domčekov rôzneho štýlu ďalej od seba. Ten jeho skromný a jednoduchý. Ukázal nám harpúnu, s ktorou chlapík od ktorého dom kúpil ulovil priamo v tomto zálive veľrybu. Ukazuje nám obrovské kosti. Mala 20 metrov.
Volá sa David. Dali sme sa do reči. Pochádza zo severného Anglicka. Vychudnutý šesťdesiatnik. Zistil že sme ovocinári. Hneď sa podujal, že nám ukáže svoju záhradu. Pochopili sme, že sa jedná o všestranného náturistu. Chcel sa pocháliť a predviesť, pretože vedel že je zaujímavý a že sa v tomto smere veľmi vymyká nad NZ priemer.
Ukázal nám vzácnosť. Hurmi kaki. Pôvodne kupený stromček s naštepeným "Jiro", keď sme mu povedali že máme tiež túto sortu a ešte pár desiatok ďalších trocha mu to zamávalo sebavedomím. Ale hneď sme ho aj pochválili. Pretože stromček bol síce pomerne starý asi 20 ročný ale kompaktný, pravidelne strihaný. Kotlovitá koruna. Cítil som že ho musíme pochváliť, lebo inak nás asi vyhodí. Veď nás nepozýval nato aby sme mudrovali ale padali od údivu do mrákot s podlamujúcimi sa kolenami. I tak mi nedalo a vysvetlil som mu zásady dvojfázového sektorového rezu podľa Olega Paulena, ktorý pri Hurmi kaki uznávam ako jednoznačne najlepší. Pri určitých modifikáciach a nie zrovna jeho otrockom doržovaní je asi fakt dobré jeho uplatnenie aj na čomkolvek inom čo rastie a rodí, iste s mierou, pretože všetkého moc škodí...
Potmehútsky sa zatváril a ukázal mi, že asi tretina stromu vyrastá v skutočnosti spod miesta štepenia. Spýtal sa ma aké ovocie s toho bude. Nuž povedal som mu že zas len nejaké hurmi kaki. Pretože to bolo štepené na semenáči, kaki ako napokon všetky tunajšie stromy hurmi kaki. Povedal mi že počul že existujú aj horké kaki a obáva sa či nebudú horké a či sa teda budú dať jesť. Pretože teraz vlastne tá podnožová časť stromu po prvý krát začala kvitnúť a má aj mladé plody... Ubezpečil som ho, že aj tie horké sa po úplnom dozretí dajú jesť a sú dokonca sladké a chutné a že kaki pochádzajú z Číny, kde sú aj tie "trpké" celkom v obľube. Prekvapilo ho, že kaki nepochádzajú z Japonska. Fakt je že tu na Zélande som videl len Japonské sorty aj to len Fuyu a Jiro. Vysvetlil som mu, že nikto nevie či ten semenáč opelí to Jiro, pretože to kľudne môže byť čistá samica, ale to môže byť aj jedinec ktorý vytvára samičie i samčie plody. To sa práve u semenáča nikdy nevie. Informácie ťažko ale napokon vstrebal. Tvrdil, že zo semenáča opadalo viac kvetov ako zo štepenej časti, čo by s tohoto pohľadu mohlo byť nádejné, že proste nie je partenokarpický, ale potrebuje opelenie. Tie čo zostali sa teda opelili a že mal aj samčie kvety.
Potom nám ukázal 20 ročné zakrpky asi meter a pol vysokých ubohých nestrihaných jabloní. Síce na svoju "veľkosť" dobre zarodené, na jednom bolo možno aj 5 jablk. Že mu to zle rastie pretože je tu zlá pôda. To mi prišlo trochu smiešne. Stačí sa pozrieť na džunglu okolo. Spýtal som sa ho či to nechce vyskúšať na bujnejšie rastúcej podnoži, prípadne prihnojiť. Ale to už to s ním cukalo, že teda ale toto nečakal, že to už naozaj nemá nič dobré? Nechcel som ho sklamať a tak som rýchlo prešiel neďalekému krásnemu zarodenému kávovníku a liči čo rástlo opodial a začal mu ich chváliť. Starý sa zas prekvapil. Vraj mu za 10 rokov nikto nevedel povedať, čo mu to tam rastie za strom. Tak už bude vedieť že je to liči. Pochválil som mu to, že je to úspech predsa len na NZ liči a kávovník vonku krásne rastúce nie sú bežné, predsa len to nie sú typické trópy. To som ale nečakal že ma šokuje ešte viac, keď som mu identifikoval Mango. Krásny asi 4 metrový mladý, rozložitý strom... Na NZ to nie je bežné. Predsa len na Mango je tu trocha chladnejšie, je to čisto tropická rastlina, rozhodne to nie je optimum pre jeho pestovanie. Znamená to, že to musí byť odolný semenáčik. Ak by ho zaštepil, mohol by už rodiť, takto asi 10 ročný, ešte chvíľu porastie a potom...
Rozhodne je to zaujímavé... Nie je to prvé mango ktoré som videl na NZ, je však prvé, ktoré majiteľ nijak nezakríva ani nechráni. Väčšinou sa pestujú v studených foliovníkoch či sklenníkoch kde rastú a rodia v tunajších podmienkach bez väčších problémov...
Pri mladej bujnej marhuli som mu navrhol, že mu predvediem rez prakticky, pretože bola zjary ostrihaná na ježka a teraz už začiatkom leta mala mnoho pomaly aj 2m výhonov vlkov stále rastúcich. Do tunajšej neskorej jesene by asi spravili 4 metre. Vypýtal som si nožničky. Tým som ho ale totálne odrovnal a ponížil. On sa predsa odomňa nechce učiť. Jeho to nezaujíma. On sa predsa chce predvádzať a ja mám vydávať len citoslovcia údivu a prekvapenia. Takých je väčšina Novozelanďanov. Milý ochotný, ale nezaujímaš ich. Ak sa považujú za špecialistov na niečo, nechcú nič iné než sa prezentovať, predvádzať, ukazovať a od teba chcú iba uznanie, chválu a obdiv. Nechcú radu. Je to pre nich ponižujúce. Toto bol ale angličan. Po 45 rokoch života na NZ dostatočne aklimatizovaný. Vďaka tomu to ako tak "strávil" a sa napokon predsa len niečo od podivných východoeurópanov aj naučil. Zas keby to bol čistý kiwák pravdepodobne by ta jeho záhrada vypadala inak.
Uvedomoval som si že je psychicky špatne. Tak som ho pri bielej sapote rýchlo pochválil, že aký krásny veľký strom košatý, že iste bude mať veľa perfektného ovocia. Zas som to prestrelil. Vraj mu všetky plody narastú len asi ako nechet a potom odpadnú. No to poznám. Pestoval som jednu chudinku bielu sapotu v kvetináči a robila presne to isté, semenáč potrebuje opeľovača. Niektoré štepené odrody nie, ale vždy je lepšie aj u nich ak sa vzájomne opelia. Poradil som mu aby zaštepil do koruny inú sortu, pretože som videl že to vie. Víťazoslávne mi ukazoval dva konáre, plaziace sa po zemi, kde zaštepil dve iné sorty sapoty. Naozaj bolo vidno že majú iné a ešte väčšie listy. Že to nepomohlo, pretože ešte nekvitli. Nezostávalo mi iné ako mu vysvetliť termín "Apikálna dominancia". Proste strom rastie intenzívne do konárov bujne rastúcich nahor. Malý zabudnutý naštepený konárik pri zemi v tieni veľkého nemá šancu. Treba ho podporiť aby strom začal bujne rásť práve do neho. Nemyslím že bol nastavený to prijať. Bola to odo mňa iba ďalšia rana pod pás jeho hrdosti. Snažil som sa mu vysvetliť že to vlastne urobil dobre len nedotiahol dokonca. Ukazoval som mu obrovský konár, ktorý predstavoval asi štvrtinu fakt mohutného stromu. Konár bol hrubý ako švarcenegrovo stehno v časoch zašlej slávy. Keď pochopil, že Juraj ide práve pre pilku a celkom vážne mu ho chceme odpíliť, nech aspoň pomôžeme dobrej veci, oči mu vybehli z jamiek ako Činskej prvorodičke pri pôrode päťkilových dvojčiat a zmohol sa len na nejaké nesúvislé koktanie. Juraj už stihol odpíliť zopár väčších konárov. Inak šli fakt ľahko. Krehké drevo, stačilo napíliť a lámalo sa aj samo. Potom vlastným telom zachránil jalový kmeň - konár semenáča s ktorého i tak nikdy nič nebude. Darmo sme mu vysvetľovali, že ten dlhý zaštepený plaziaci sa po zemi ako had, iba zdvihne vyviaže k opore a on zaujme miesto toho veľkého a že veď i tak mu zostane ešte 3/4 koruny jalového stromu. Ak to neurobí, úrody sa nedočká celkom isto. Nuž nechali sme to tak. Znásilňovať sme nechceli. Je možné že pochopil a urobí to neskôr sám alebo nie a just nie. Uvidíme. Pred odchodom prídeme skontrolovať. Nestihli sme to. Bolo toho viac, čo som chcel ešte vidieť na NZ a nestihol som...
Chválil sa mi už s červenodužinatými blumami ktoré tu majú všetci strašne radi, ale to len preto že neochutnali asi naše parádne pravé slivky. Keď mi vysvetľoval ako s nich robí džem. Že si robí sam a nekupuje, tak som ho pochválil. Začal mi nadšene vysvetľovať ako sa to robí. Tváril som sa prekvapene. Nemal som srdce mu povedať že do svojich asi 20 rokov som ani nevedel, že džem sa dá kúpiť aj v obchode. A chlieb s džemom bolo do istého veku naše najbežnejšie jedlo. Vyskúšal som všetky druhy džemov v sortimente a chuti o ktorej sa tunajším kiwakom ani len nesnívalo, teda až na ten, čo robia Novozelanďania s horkastých pomarančov, špeciálne pestovaných na tento účel. Na rozdiel od spoločníka ktorý ťažšie prijíma nové chute som jeho horkosti prišiel na chuť.
Hrušky mal tiež dosť biedne, tiež na slaborastúcich dulách, čo asi do konkrétnych podmienok jeho záhrady nemusel byť najlepší nápad. Tvrdil mi, že je to pôdou a tiež klímou, že je tu predsa len trochu teplo. Ja som však už aj v týchto podmienkach videl krásne stromy a je mi jasné že klíma je síce "podivná" ale ešte stále prijateľná na dobrý rast a bohatú úrodu a úspešné pestovanie... Môže to byť len o hnojení a hlavne podpníku, čo som mu dokumentoval dokonca aj na stromoch rastúcich v jeho záhrade, že tie vyrastené ako plánky rastú v pohode a tie kupované na slaborastúcej podnoži majú práve problém...
Prešli sme teda radšej k zelenine. Tu ako správne pochopil mu ťažko možno niečo vytknúť. Všetko tu proste rastie ako besné, akurát burinu musí stíhať trhať a to stíhal, Nie je tu však toľko druhov a tak zákernej buriny ako u nás. Takže riadky krásne a všetky u nás známe druhy mal naozaj ako z rozprávky. K tomu niekoľko ktoré sa u nás nepestujú. Ako sladké povojnicové zemiaky, 4 sorty mangoldu - listovej repy. A niekoľko sort a druhov šalátu a špenátu. Ideálna vlhkosť a nedostatok škodcov, tu robia svoje. Celoročne sa tu dopestovávajú všetky listové zeleniny. Zemiaky necháva celoročne na hriadke a nesadí stále. Proste sa samé rozrastajú ako burina. Kedykoľvek počas roka si vykope keď potrebuje. Tu je zaujímavé ale napríklad aj to, že koreňový petržlen tu bežne nekúpite len výnimočne asi 2-3 roky, pred tým vôbec a v záhradách sa vlastne ani nepestuje. Vňaťový a kučeravý poznajú dobre a pestujú ako koreničku. Vraj ho úspešne zaviedli číňania. Koreňový zeler nepoznajú vôbec. Ale vraj sa ho číňania snažia tiež zaviesť. Zatiaľ neúspešne. Uvidíme. Možno keď ich stúpne nad terajších 7% populácie sa im to aj podarí. Zato zeler vňaťový a tiež stopkatý, ktorý je zas u nás vzácny poznajú a bežne pestujú.
Pochválil sa že ma uhorky sorty "Bohemia", ktoré sú veľmi dobré a bielej farby. Po dalsom skumani sme zistili, že sa jedná o sortu, ktorá sa tu na Zelande udajne samovýsevom množí asi 100 rokov. Fakt že u nás už kraľujú dávno najmä hybridné F1 typy. Čo pre malopestovateľa nie je vždy najlepšie, pretože musí stále kupovať osivo a pritom vôbec nie je isté či úroda je skutočne vďaka heteroznemu efektu o toľko vyšia, v porovnaní s dobrou 100 rokov na úrodu šľachtenou sortou. Preto som sa celkom potešil niekoľkým semienkam ktoré som od skúpeho pána predsa len dostal. Tiež som dostal 3 sorty fazule, na "zeleno" s zelenými, panašovanými a úplne fialovými strukmi, s ktorou sa domáci pán nezabudol pochváliť. Tvrdil že ich pestuje celý život a nikdy sa mu neskrížili, hoci sú vedľa seba, čo mi pripadá dosť málo pravdepodobné. Rozoznával ich aspoň sa tak tváril aj podľa semienok. Niekoľko semienok s každej sorty je nevalnej kvality ale narábal s nimi akoby mal v ruke zlaté nugety. K tomu nám blahosklonne prihodil ešte jednu fazuľku akejsi kalifornskej bližšie nešpicifikovanej sorty. Nie, nebolo to zadarmo. Napokon sme ho totiž dotlačili k tomu, že sme mu ostrihali tú marhuľu a vysvetlili mu, že na ježka raz za rok nie je práve ideálny spôsob rezu. Fakt je, že údajne na NZ marhule moc nerastú a rodia slabo. Tá jeho mala len jednu marhuľu, ktorá bola už skoro zrelá a pri strihaní odpadla za hlasného skučania nešťastného majiteľa.
Cestou sme sa ešte pokochali akousi juhoamerickou uhorkou ktorú menoval ale nikdy som o nej nepočul. Najprv som si myslel že to je ačokča, ale malo to trochu iné listy. Vraj je veľmi dobrá a rastie mu tam podobne ako paprika pod ňou už 4 rok. Spolu s 3 druhmi pasiflory vytvárala neuveriteľnú džunglu tvoriacu nepreniknuteľný stálezelený živý plot na strane pozemku od prístupovej cesty Ešte nám ukázal veľkú húštinu fíg, ktoré pravidelne strihá krovinorezom, aby dočiahol na plody aspoň z rebríka. Tekvice akási domáca starodávna sorta s pomerne veľkými gulovitými plodmi s veľkými výraznými rebrami. Dal nám jednu vo chvíli ako sa zdalo blahosklonného rozmaru. Neskôr sa zistilo, že našou úlohou bolo ju len podržať a poťažkať, začudovane krútiť hlavou strašne slintať a pred odchodom vrátiť. Keď sme sa s ním pred odchodom rozlúčili a poďakovali za ňu, tak sme to až pochopili a on tiež.
Malopestovatelia na NZ nevysádzajú zo semena. Kupujú iba plantu. Včítane tekvicovín, čo je síce už pomerne bežné i u nás v posledných rokoch. Ale plantu koreňovej zeleniny - teda vlastne len mrkvy v ich prípade keďže petržlen, paštrnák ani zeler nepestujú vôbec u nás až na zeler ako plantu nekúpite. Rovnako tak fazuľová, hrášková a bôbová planta je tunajšia špecialita. Hoci je pravda, že im rastie celý rok aj cez zimu a mám podozrenie že v niektorých prípadoch aj dlhšie, no i tak. Samozrejme že kľudne pýtajú za týždňovú fazuľu za kus 3-5 dolárov. Nad Čím súdny človek len kýva hlavou. Korunu tomu dáva kôprová planta v kvetináčkoch. Je síce pravda že niektorí kiwáci si vysievajú zeleninu ako aj tento Angličan z vlastného semena, ale zásadne do kvetináča. Je to trocha zvrhlé, a potom sa čudujú, že im nenarastie poriadna mrkva.
Keď som sa spýtal, prečo nesejú priamo, hľadali nejaký dôvod na rýchlo a potom prišli na to že to bude preto, že takto im to nezožerú slimáky a bažanty, či jarabice. Ako je tu síce vlhko, no dovolím si tvrdiť, že slimákov je tu menej ako u nás o ostatných škodcoch ani nehovorím. Teda až na tie morky, bažanty a jarabice, ktorých je tu fakt dosť.
Pritom zastreliť, či akýmkoľvek iným spôsobom "uloviť" akúkoľvek zver včítane pomerne početných novozélandských divokých králikov, či dokonca jeleňov je povolené počas celého roka do sýtosti, ba aj nad ňu. Čo sa u nás chovateľ natrápi pokiaľ vychová králiky a morky aby mu neodišli na druhý svet skôr než ich tam pošle svojou dobrotivou rukou sám. Tu sa im ich ani strieľať nechce. Čo s tým, treba to ošklbať či odrať no nie je lepšie si kúpiť v obchode po 10 - 15 dolárov za kg? Tomu sa hovorí vysoká životná úroveň. Fakt je, že tu nie sú žiadne líšky ani iné šelmy. Až na človeka a ten radšej pestuje šalát a mrkvu z priesad. Prišli sme k názoru, že im ich teórie netreba vyvracať. Pretože každé vyvracanie je nepríjemné. Najlepším argumentom je asi to, že veľkopestovatelia všetko sadia ako u nás zo semien. A asi sa im to oplatí. No bodaj by nie v takej klíme...
Fakt je, že akýkoľvek náš dedinčan, je oproti tunajším novodobým záhradkárom, ktorí úplne stratili kontinuitu s "múdrosťou a skúsenosťami" predkov nesmierne manuálne zručný a všestranný špecialista na všetko. Tunajší špecialisti sa často na špecialistov len hrajú. A tým svojím hraním strácajú potom, pretože špecialista predsa všetko vie a nechce sa nechať poučiť. Naopak jeho úlohou je poučovať ostatných amatérov. To samozrejme neplatí o farmároch veľkopestovateľoch to sú naozajstný špecialisti asi taký ako keď sa u nás vyrábajú - montujú autá. To tiež špecialista na dvere napríklad dva roky robí len to že montuje napríklad pánty do dverí a potom to ide po linke ďalšiemu špecialistovi, ktorý vloží napríklad to tých dverí okno a robí zas celí deň len vkladanie okien a je uzkošpecializovaný odborník na vkladanie okien. Tak ako je ťažko nazvať niekoho z takejto linky na výrobu automobilov skutočným automechanikom, tak ťažko nazvať aj takéhoto špecialistu na postrekovanie jahôd napríklad poľnohospodárom. Je to len postrekovač jahôd. Nuž a ako nazvať tých samozvaných odborníkov, biopestovateľov, ktorý zhltli všetku múdrosť sveta?
Je to jedno ako koho nazveme. Jedno im nemožno uprieť. Sebavedomie a to že, sa berú vážne. Nech už sú alebo nie sú fakt dobrí odborníci, už to že o sebe nepochybujú, im dáva čosi ako prestíž. Sú presvedčený, že to čo robia, robia naozaj dobre a ak by to tak vždy úplne aj nesedelo, rozhodne nemajú tendenciu sa pretvarovať a hrať na niečo pred druhými. Nie neprotirečím si. Ak som predtým napísal že sa niektorí hrajú na odborníkov, nie je to z ich strany pretvárka, oni si to myslia a sú o tom presvedčený a to ich robí lepšími ako keby nemali žiadne nedostatky a neboli si istí a sebaistí a pretvarovali sa.
fakt je, že ľudia sú tu iní a reagujú inak než u nás...
Ukázal nám vzácnosť. Hurmi kaki. Pôvodne kupený stromček s naštepeným "Jiro", keď sme mu povedali že máme tiež túto sortu a ešte pár desiatok ďalších trocha mu to zamávalo sebavedomím. Ale hneď sme ho aj pochválili. Pretože stromček bol síce pomerne starý asi 20 ročný ale kompaktný, pravidelne strihaný. Kotlovitá koruna. Cítil som že ho musíme pochváliť, lebo inak nás asi vyhodí. Veď nás nepozýval nato aby sme mudrovali ale padali od údivu do mrákot s podlamujúcimi sa kolenami. I tak mi nedalo a vysvetlil som mu zásady dvojfázového sektorového rezu podľa Olega Paulena, ktorý pri Hurmi kaki uznávam ako jednoznačne najlepší. Pri určitých modifikáciach a nie zrovna jeho otrockom doržovaní je asi fakt dobré jeho uplatnenie aj na čomkolvek inom čo rastie a rodí, iste s mierou, pretože všetkého moc škodí...
Potmehútsky sa zatváril a ukázal mi, že asi tretina stromu vyrastá v skutočnosti spod miesta štepenia. Spýtal sa ma aké ovocie s toho bude. Nuž povedal som mu že zas len nejaké hurmi kaki. Pretože to bolo štepené na semenáči, kaki ako napokon všetky tunajšie stromy hurmi kaki. Povedal mi že počul že existujú aj horké kaki a obáva sa či nebudú horké a či sa teda budú dať jesť. Pretože teraz vlastne tá podnožová časť stromu po prvý krát začala kvitnúť a má aj mladé plody... Ubezpečil som ho, že aj tie horké sa po úplnom dozretí dajú jesť a sú dokonca sladké a chutné a že kaki pochádzajú z Číny, kde sú aj tie "trpké" celkom v obľube. Prekvapilo ho, že kaki nepochádzajú z Japonska. Fakt je že tu na Zélande som videl len Japonské sorty aj to len Fuyu a Jiro. Vysvetlil som mu, že nikto nevie či ten semenáč opelí to Jiro, pretože to kľudne môže byť čistá samica, ale to môže byť aj jedinec ktorý vytvára samičie i samčie plody. To sa práve u semenáča nikdy nevie. Informácie ťažko ale napokon vstrebal. Tvrdil, že zo semenáča opadalo viac kvetov ako zo štepenej časti, čo by s tohoto pohľadu mohlo byť nádejné, že proste nie je partenokarpický, ale potrebuje opelenie. Tie čo zostali sa teda opelili a že mal aj samčie kvety.
Potom nám ukázal 20 ročné zakrpky asi meter a pol vysokých ubohých nestrihaných jabloní. Síce na svoju "veľkosť" dobre zarodené, na jednom bolo možno aj 5 jablk. Že mu to zle rastie pretože je tu zlá pôda. To mi prišlo trochu smiešne. Stačí sa pozrieť na džunglu okolo. Spýtal som sa ho či to nechce vyskúšať na bujnejšie rastúcej podnoži, prípadne prihnojiť. Ale to už to s ním cukalo, že teda ale toto nečakal, že to už naozaj nemá nič dobré? Nechcel som ho sklamať a tak som rýchlo prešiel neďalekému krásnemu zarodenému kávovníku a liči čo rástlo opodial a začal mu ich chváliť. Starý sa zas prekvapil. Vraj mu za 10 rokov nikto nevedel povedať, čo mu to tam rastie za strom. Tak už bude vedieť že je to liči. Pochválil som mu to, že je to úspech predsa len na NZ liči a kávovník vonku krásne rastúce nie sú bežné, predsa len to nie sú typické trópy. To som ale nečakal že ma šokuje ešte viac, keď som mu identifikoval Mango. Krásny asi 4 metrový mladý, rozložitý strom... Na NZ to nie je bežné. Predsa len na Mango je tu trocha chladnejšie, je to čisto tropická rastlina, rozhodne to nie je optimum pre jeho pestovanie. Znamená to, že to musí byť odolný semenáčik. Ak by ho zaštepil, mohol by už rodiť, takto asi 10 ročný, ešte chvíľu porastie a potom...
Rozhodne je to zaujímavé... Nie je to prvé mango ktoré som videl na NZ, je však prvé, ktoré majiteľ nijak nezakríva ani nechráni. Väčšinou sa pestujú v studených foliovníkoch či sklenníkoch kde rastú a rodia v tunajších podmienkach bez väčších problémov...
Pri mladej bujnej marhuli som mu navrhol, že mu predvediem rez prakticky, pretože bola zjary ostrihaná na ježka a teraz už začiatkom leta mala mnoho pomaly aj 2m výhonov vlkov stále rastúcich. Do tunajšej neskorej jesene by asi spravili 4 metre. Vypýtal som si nožničky. Tým som ho ale totálne odrovnal a ponížil. On sa predsa odomňa nechce učiť. Jeho to nezaujíma. On sa predsa chce predvádzať a ja mám vydávať len citoslovcia údivu a prekvapenia. Takých je väčšina Novozelanďanov. Milý ochotný, ale nezaujímaš ich. Ak sa považujú za špecialistov na niečo, nechcú nič iné než sa prezentovať, predvádzať, ukazovať a od teba chcú iba uznanie, chválu a obdiv. Nechcú radu. Je to pre nich ponižujúce. Toto bol ale angličan. Po 45 rokoch života na NZ dostatočne aklimatizovaný. Vďaka tomu to ako tak "strávil" a sa napokon predsa len niečo od podivných východoeurópanov aj naučil. Zas keby to bol čistý kiwák pravdepodobne by ta jeho záhrada vypadala inak.
Uvedomoval som si že je psychicky špatne. Tak som ho pri bielej sapote rýchlo pochválil, že aký krásny veľký strom košatý, že iste bude mať veľa perfektného ovocia. Zas som to prestrelil. Vraj mu všetky plody narastú len asi ako nechet a potom odpadnú. No to poznám. Pestoval som jednu chudinku bielu sapotu v kvetináči a robila presne to isté, semenáč potrebuje opeľovača. Niektoré štepené odrody nie, ale vždy je lepšie aj u nich ak sa vzájomne opelia. Poradil som mu aby zaštepil do koruny inú sortu, pretože som videl že to vie. Víťazoslávne mi ukazoval dva konáre, plaziace sa po zemi, kde zaštepil dve iné sorty sapoty. Naozaj bolo vidno že majú iné a ešte väčšie listy. Že to nepomohlo, pretože ešte nekvitli. Nezostávalo mi iné ako mu vysvetliť termín "Apikálna dominancia". Proste strom rastie intenzívne do konárov bujne rastúcich nahor. Malý zabudnutý naštepený konárik pri zemi v tieni veľkého nemá šancu. Treba ho podporiť aby strom začal bujne rásť práve do neho. Nemyslím že bol nastavený to prijať. Bola to odo mňa iba ďalšia rana pod pás jeho hrdosti. Snažil som sa mu vysvetliť že to vlastne urobil dobre len nedotiahol dokonca. Ukazoval som mu obrovský konár, ktorý predstavoval asi štvrtinu fakt mohutného stromu. Konár bol hrubý ako švarcenegrovo stehno v časoch zašlej slávy. Keď pochopil, že Juraj ide práve pre pilku a celkom vážne mu ho chceme odpíliť, nech aspoň pomôžeme dobrej veci, oči mu vybehli z jamiek ako Činskej prvorodičke pri pôrode päťkilových dvojčiat a zmohol sa len na nejaké nesúvislé koktanie. Juraj už stihol odpíliť zopár väčších konárov. Inak šli fakt ľahko. Krehké drevo, stačilo napíliť a lámalo sa aj samo. Potom vlastným telom zachránil jalový kmeň - konár semenáča s ktorého i tak nikdy nič nebude. Darmo sme mu vysvetľovali, že ten dlhý zaštepený plaziaci sa po zemi ako had, iba zdvihne vyviaže k opore a on zaujme miesto toho veľkého a že veď i tak mu zostane ešte 3/4 koruny jalového stromu. Ak to neurobí, úrody sa nedočká celkom isto. Nuž nechali sme to tak. Znásilňovať sme nechceli. Je možné že pochopil a urobí to neskôr sám alebo nie a just nie. Uvidíme. Pred odchodom prídeme skontrolovať. Nestihli sme to. Bolo toho viac, čo som chcel ešte vidieť na NZ a nestihol som...
Chválil sa mi už s červenodužinatými blumami ktoré tu majú všetci strašne radi, ale to len preto že neochutnali asi naše parádne pravé slivky. Keď mi vysvetľoval ako s nich robí džem. Že si robí sam a nekupuje, tak som ho pochválil. Začal mi nadšene vysvetľovať ako sa to robí. Tváril som sa prekvapene. Nemal som srdce mu povedať že do svojich asi 20 rokov som ani nevedel, že džem sa dá kúpiť aj v obchode. A chlieb s džemom bolo do istého veku naše najbežnejšie jedlo. Vyskúšal som všetky druhy džemov v sortimente a chuti o ktorej sa tunajším kiwakom ani len nesnívalo, teda až na ten, čo robia Novozelanďania s horkastých pomarančov, špeciálne pestovaných na tento účel. Na rozdiel od spoločníka ktorý ťažšie prijíma nové chute som jeho horkosti prišiel na chuť.
Hrušky mal tiež dosť biedne, tiež na slaborastúcich dulách, čo asi do konkrétnych podmienok jeho záhrady nemusel byť najlepší nápad. Tvrdil mi, že je to pôdou a tiež klímou, že je tu predsa len trochu teplo. Ja som však už aj v týchto podmienkach videl krásne stromy a je mi jasné že klíma je síce "podivná" ale ešte stále prijateľná na dobrý rast a bohatú úrodu a úspešné pestovanie... Môže to byť len o hnojení a hlavne podpníku, čo som mu dokumentoval dokonca aj na stromoch rastúcich v jeho záhrade, že tie vyrastené ako plánky rastú v pohode a tie kupované na slaborastúcej podnoži majú práve problém...
Prešli sme teda radšej k zelenine. Tu ako správne pochopil mu ťažko možno niečo vytknúť. Všetko tu proste rastie ako besné, akurát burinu musí stíhať trhať a to stíhal, Nie je tu však toľko druhov a tak zákernej buriny ako u nás. Takže riadky krásne a všetky u nás známe druhy mal naozaj ako z rozprávky. K tomu niekoľko ktoré sa u nás nepestujú. Ako sladké povojnicové zemiaky, 4 sorty mangoldu - listovej repy. A niekoľko sort a druhov šalátu a špenátu. Ideálna vlhkosť a nedostatok škodcov, tu robia svoje. Celoročne sa tu dopestovávajú všetky listové zeleniny. Zemiaky necháva celoročne na hriadke a nesadí stále. Proste sa samé rozrastajú ako burina. Kedykoľvek počas roka si vykope keď potrebuje. Tu je zaujímavé ale napríklad aj to, že koreňový petržlen tu bežne nekúpite len výnimočne asi 2-3 roky, pred tým vôbec a v záhradách sa vlastne ani nepestuje. Vňaťový a kučeravý poznajú dobre a pestujú ako koreničku. Vraj ho úspešne zaviedli číňania. Koreňový zeler nepoznajú vôbec. Ale vraj sa ho číňania snažia tiež zaviesť. Zatiaľ neúspešne. Uvidíme. Možno keď ich stúpne nad terajších 7% populácie sa im to aj podarí. Zato zeler vňaťový a tiež stopkatý, ktorý je zas u nás vzácny poznajú a bežne pestujú.
Pochválil sa že ma uhorky sorty "Bohemia", ktoré sú veľmi dobré a bielej farby. Po dalsom skumani sme zistili, že sa jedná o sortu, ktorá sa tu na Zelande udajne samovýsevom množí asi 100 rokov. Fakt že u nás už kraľujú dávno najmä hybridné F1 typy. Čo pre malopestovateľa nie je vždy najlepšie, pretože musí stále kupovať osivo a pritom vôbec nie je isté či úroda je skutočne vďaka heteroznemu efektu o toľko vyšia, v porovnaní s dobrou 100 rokov na úrodu šľachtenou sortou. Preto som sa celkom potešil niekoľkým semienkam ktoré som od skúpeho pána predsa len dostal. Tiež som dostal 3 sorty fazule, na "zeleno" s zelenými, panašovanými a úplne fialovými strukmi, s ktorou sa domáci pán nezabudol pochváliť. Tvrdil že ich pestuje celý život a nikdy sa mu neskrížili, hoci sú vedľa seba, čo mi pripadá dosť málo pravdepodobné. Rozoznával ich aspoň sa tak tváril aj podľa semienok. Niekoľko semienok s každej sorty je nevalnej kvality ale narábal s nimi akoby mal v ruke zlaté nugety. K tomu nám blahosklonne prihodil ešte jednu fazuľku akejsi kalifornskej bližšie nešpicifikovanej sorty. Nie, nebolo to zadarmo. Napokon sme ho totiž dotlačili k tomu, že sme mu ostrihali tú marhuľu a vysvetlili mu, že na ježka raz za rok nie je práve ideálny spôsob rezu. Fakt je, že údajne na NZ marhule moc nerastú a rodia slabo. Tá jeho mala len jednu marhuľu, ktorá bola už skoro zrelá a pri strihaní odpadla za hlasného skučania nešťastného majiteľa.
Cestou sme sa ešte pokochali akousi juhoamerickou uhorkou ktorú menoval ale nikdy som o nej nepočul. Najprv som si myslel že to je ačokča, ale malo to trochu iné listy. Vraj je veľmi dobrá a rastie mu tam podobne ako paprika pod ňou už 4 rok. Spolu s 3 druhmi pasiflory vytvárala neuveriteľnú džunglu tvoriacu nepreniknuteľný stálezelený živý plot na strane pozemku od prístupovej cesty Ešte nám ukázal veľkú húštinu fíg, ktoré pravidelne strihá krovinorezom, aby dočiahol na plody aspoň z rebríka. Tekvice akási domáca starodávna sorta s pomerne veľkými gulovitými plodmi s veľkými výraznými rebrami. Dal nám jednu vo chvíli ako sa zdalo blahosklonného rozmaru. Neskôr sa zistilo, že našou úlohou bolo ju len podržať a poťažkať, začudovane krútiť hlavou strašne slintať a pred odchodom vrátiť. Keď sme sa s ním pred odchodom rozlúčili a poďakovali za ňu, tak sme to až pochopili a on tiež.
Malopestovatelia na NZ nevysádzajú zo semena. Kupujú iba plantu. Včítane tekvicovín, čo je síce už pomerne bežné i u nás v posledných rokoch. Ale plantu koreňovej zeleniny - teda vlastne len mrkvy v ich prípade keďže petržlen, paštrnák ani zeler nepestujú vôbec u nás až na zeler ako plantu nekúpite. Rovnako tak fazuľová, hrášková a bôbová planta je tunajšia špecialita. Hoci je pravda, že im rastie celý rok aj cez zimu a mám podozrenie že v niektorých prípadoch aj dlhšie, no i tak. Samozrejme že kľudne pýtajú za týždňovú fazuľu za kus 3-5 dolárov. Nad Čím súdny človek len kýva hlavou. Korunu tomu dáva kôprová planta v kvetináčkoch. Je síce pravda že niektorí kiwáci si vysievajú zeleninu ako aj tento Angličan z vlastného semena, ale zásadne do kvetináča. Je to trocha zvrhlé, a potom sa čudujú, že im nenarastie poriadna mrkva.
Keď som sa spýtal, prečo nesejú priamo, hľadali nejaký dôvod na rýchlo a potom prišli na to že to bude preto, že takto im to nezožerú slimáky a bažanty, či jarabice. Ako je tu síce vlhko, no dovolím si tvrdiť, že slimákov je tu menej ako u nás o ostatných škodcoch ani nehovorím. Teda až na tie morky, bažanty a jarabice, ktorých je tu fakt dosť.
Pritom zastreliť, či akýmkoľvek iným spôsobom "uloviť" akúkoľvek zver včítane pomerne početných novozélandských divokých králikov, či dokonca jeleňov je povolené počas celého roka do sýtosti, ba aj nad ňu. Čo sa u nás chovateľ natrápi pokiaľ vychová králiky a morky aby mu neodišli na druhý svet skôr než ich tam pošle svojou dobrotivou rukou sám. Tu sa im ich ani strieľať nechce. Čo s tým, treba to ošklbať či odrať no nie je lepšie si kúpiť v obchode po 10 - 15 dolárov za kg? Tomu sa hovorí vysoká životná úroveň. Fakt je, že tu nie sú žiadne líšky ani iné šelmy. Až na človeka a ten radšej pestuje šalát a mrkvu z priesad. Prišli sme k názoru, že im ich teórie netreba vyvracať. Pretože každé vyvracanie je nepríjemné. Najlepším argumentom je asi to, že veľkopestovatelia všetko sadia ako u nás zo semien. A asi sa im to oplatí. No bodaj by nie v takej klíme...
Fakt je, že akýkoľvek náš dedinčan, je oproti tunajším novodobým záhradkárom, ktorí úplne stratili kontinuitu s "múdrosťou a skúsenosťami" predkov nesmierne manuálne zručný a všestranný špecialista na všetko. Tunajší špecialisti sa často na špecialistov len hrajú. A tým svojím hraním strácajú potom, pretože špecialista predsa všetko vie a nechce sa nechať poučiť. Naopak jeho úlohou je poučovať ostatných amatérov. To samozrejme neplatí o farmároch veľkopestovateľoch to sú naozajstný špecialisti asi taký ako keď sa u nás vyrábajú - montujú autá. To tiež špecialista na dvere napríklad dva roky robí len to že montuje napríklad pánty do dverí a potom to ide po linke ďalšiemu špecialistovi, ktorý vloží napríklad to tých dverí okno a robí zas celí deň len vkladanie okien a je uzkošpecializovaný odborník na vkladanie okien. Tak ako je ťažko nazvať niekoho z takejto linky na výrobu automobilov skutočným automechanikom, tak ťažko nazvať aj takéhoto špecialistu na postrekovanie jahôd napríklad poľnohospodárom. Je to len postrekovač jahôd. Nuž a ako nazvať tých samozvaných odborníkov, biopestovateľov, ktorý zhltli všetku múdrosť sveta?
Je to jedno ako koho nazveme. Jedno im nemožno uprieť. Sebavedomie a to že, sa berú vážne. Nech už sú alebo nie sú fakt dobrí odborníci, už to že o sebe nepochybujú, im dáva čosi ako prestíž. Sú presvedčený, že to čo robia, robia naozaj dobre a ak by to tak vždy úplne aj nesedelo, rozhodne nemajú tendenciu sa pretvarovať a hrať na niečo pred druhými. Nie neprotirečím si. Ak som predtým napísal že sa niektorí hrajú na odborníkov, nie je to z ich strany pretvárka, oni si to myslia a sú o tom presvedčený a to ich robí lepšími ako keby nemali žiadne nedostatky a neboli si istí a sebaistí a pretvarovali sa.
fakt je, že ľudia sú tu iní a reagujú inak než u nás...
10
O tom ako sa predáva to čo ešte ani nie je.
Poriadok a stabilita je tu jednoznačná aj v tom ako Novozélanďania využívajú svoju pôdu... všetko niekomu patrí a ten niekto sa o to aj stará. Ak nie osobne, tak to proste prenajme, či aspoň dá do užívania.
Skôr než začnú kiwáci niečo robiť zabezpečia si odbyt. Spočítajú si čo sa im najlepšie oplatí. Aké sú s tým spojené náklady, koľko času tomu musia venovať a koľko dostanú za svoju snahu. Vedia to presne, často na mnoho rokov dopredu. To je tá stabilita...
Tak to sú všetko ekonómovia, mohlo by sa zdať. Ani nie. Oni proste sa do toho už narodili. Tu neboli žiadne revolúcie, žiadne vojny, ak nepočítame tú jednu s maurami pred 200 rokmi, ktorá napokon skončila remízou a nie genocídov ako je bežným zvykom inde vo svete.
Poriadok a stabilita je tu jednoznačná aj v tom ako Novozélanďania využívajú svoju pôdu... všetko niekomu patrí a ten niekto sa o to aj stará. Ak nie osobne, tak to proste prenajme, či aspoň dá do užívania.
Skôr než začnú kiwáci niečo robiť zabezpečia si odbyt. Spočítajú si čo sa im najlepšie oplatí. Aké sú s tým spojené náklady, koľko času tomu musia venovať a koľko dostanú za svoju snahu. Vedia to presne, často na mnoho rokov dopredu. To je tá stabilita...
Tak to sú všetko ekonómovia, mohlo by sa zdať. Ani nie. Oni proste sa do toho už narodili. Tu neboli žiadne revolúcie, žiadne vojny, ak nepočítame tú jednu s maurami pred 200 rokmi, ktorá napokon skončila remízou a nie genocídov ako je bežným zvykom inde vo svete.
Tá úžasná kontinuita a stabilita je cítiť na každom kroku. To my u nás si furt nedáme pokoja. Každú generáciu nejaká pohroma revolúcia vojna, vyvlastnenie a hlavne žiadna stabilita. Ak aj nejaký zúfalec niečo produkuje, nevie nikdy čo bude o rok o dva nie to ešte v dlhšom horizonte. Nevie za koľko predá ani komu ak aj vie, musí počítať s tým že to už onedlho nemusí byť pravda.
Na NZ sú ľudia úzko špecializovaní a len málo kto zmení svoju dráhu po štarte. Tým jak sa ostatní ani len nesnažia mu do toho fušovať a nevyznajú sa v tom "jeho", postupom času si začne každý z nich uvedomovať svoju výnimočnosť a individualitu. Začne mať pocit že už je majstrom sveta. Rád sa prezentuje ale nič ho veľmi nezaujíma okrem úzkeho zorného pola mu je celý svet vlastne ukradnutý. To je tá západniarska individualita. Pre niekoho je toto iste požehnaním. Má svoje miesto v živote. Dopredu všetko nalinkované, žiadna neistota odbyt istý. Hotové požehnanie. Nie je to však tak jednoduché.
Každým rokom sem prúdia davy prisťahovalcov s úplne inou mentalitou a kultúrou. Všetkých farieb dúhy či pleti... Sú to ľudia ktorí sú doma niečim výnimoční, inak ich sem nevezmú. Musia byť obohatením. Už ich je viac ako jedna tretina rôznofarebných. Títo prisťahovalci sú veľmi ctižiadostiví, aktívni, presadzujú sa a je ich viac vidieť. idú aj do podnikania kde nie je garantovaný výkupca. Vnášajú pestrosť do Novozélandskej "jednotvárnosti". Bez vysokej miery vzájomnej tolerancie by to nešlo.
Počiatky to má už počas vojny, keď najmä ovocinárom ale aj farmárom hrozilo, že nebudú mať komu predať - vyviesť svoju produkciu. Vtedy vládou na ten účel založená firma skúpila produkciu najdôležitejších komodít a farmári neskrachovali. Potom sa Novozélanďanom podarilo predávať prebytky armáde spojencov. Inak by jednotliví farmári neboli tak úspešní a mnohí by skrachovali. Po vojne sa to malo zmeniť. No naďalej to tak zostalo. Všetci boli spokojní tak prečo meniť. Naopak rozšírilo sa to aj do ďalších oblastí. A tak dnes na NZ fungujú veľké zoskupenia ovocinárov a farmárov, firmy ktoré vykupujú a zazmluvňujú. Pomáha tiež to, že tu funguje začleňovanie sa aktívne zdola do klubov, spolkov, ktoré nie sú formálne, ale naozaj fungujú a vzájomne si farmári nielenže nekonkurujú ale sú si nápomocný, pretože spoločne sa vedia presadiť v konkurenčnom prostredí oveľa lepšie.
Vlastne sa toho dotkol už Prof.A.S.Pieniažek, najznámejší poľský ovocinár vo svojom dnes už 60 rokov starom cestopise "Cesta ovocinaře kolem světa". Keď som to pred mnohými rokmi čítal netušil som že budem mať možnosť vidieť na vlastné oči tie nedosiahnuteľné podivné kraje na samom konci sveta ktoré tam opisuje. A on zas netušil, že po 60 rokoch sa toho na jednej strane zmení tak mnoho (nespoznal by to tu, žiadne ospalé provinčné mestečko na konci sveta) a na druhej strane tak málo...
Jednu vec novozélanďanom nemožno uprieť, - účelnosť. Neinvestujú do blbostí. Moda tu nič neznamená. Kde sú megalomanské projekty EU, ktorých zmysel pláva na vode väčšej než okolitý studený oceán.
Keď je tu teplý prameň, neznamená to, že automaticky vznikne obrovký aqapark. Keď farmár potrebuje hospodársku budovu, je to konštrukcia ľahká a prenosná ako fóliovník a v nej pritom je ukrytá balička veľká a drahá. Keď moc naprší riskuje že zamestnanci zmoknú trocha, ale to nič.
Starý pán Pieniazok (dožil sa vyše sto rokov pri dobrom zdravý, ale napokon predsa len zomrel) Založil výskumný ústav v Skierniewiciach a pomohol Poliakom k tomu, že po celom svete majú dvere otvorené. Hoci na druhej strane i bez tejto podpory nemôžem povedať že by som mal nos úplne otlčený jak predomnou všetci zabuchujú dvere. Na druhej strane predsa len nie vždy sa dobúcham... ide o to nájsť tie dvere, nechať sa vyhodiť to už je najmenej... :-)
Na NZ sú ľudia úzko špecializovaní a len málo kto zmení svoju dráhu po štarte. Tým jak sa ostatní ani len nesnažia mu do toho fušovať a nevyznajú sa v tom "jeho", postupom času si začne každý z nich uvedomovať svoju výnimočnosť a individualitu. Začne mať pocit že už je majstrom sveta. Rád sa prezentuje ale nič ho veľmi nezaujíma okrem úzkeho zorného pola mu je celý svet vlastne ukradnutý. To je tá západniarska individualita. Pre niekoho je toto iste požehnaním. Má svoje miesto v živote. Dopredu všetko nalinkované, žiadna neistota odbyt istý. Hotové požehnanie. Nie je to však tak jednoduché.
Každým rokom sem prúdia davy prisťahovalcov s úplne inou mentalitou a kultúrou. Všetkých farieb dúhy či pleti... Sú to ľudia ktorí sú doma niečim výnimoční, inak ich sem nevezmú. Musia byť obohatením. Už ich je viac ako jedna tretina rôznofarebných. Títo prisťahovalci sú veľmi ctižiadostiví, aktívni, presadzujú sa a je ich viac vidieť. idú aj do podnikania kde nie je garantovaný výkupca. Vnášajú pestrosť do Novozélandskej "jednotvárnosti". Bez vysokej miery vzájomnej tolerancie by to nešlo.
Počiatky to má už počas vojny, keď najmä ovocinárom ale aj farmárom hrozilo, že nebudú mať komu predať - vyviesť svoju produkciu. Vtedy vládou na ten účel založená firma skúpila produkciu najdôležitejších komodít a farmári neskrachovali. Potom sa Novozélanďanom podarilo predávať prebytky armáde spojencov. Inak by jednotliví farmári neboli tak úspešní a mnohí by skrachovali. Po vojne sa to malo zmeniť. No naďalej to tak zostalo. Všetci boli spokojní tak prečo meniť. Naopak rozšírilo sa to aj do ďalších oblastí. A tak dnes na NZ fungujú veľké zoskupenia ovocinárov a farmárov, firmy ktoré vykupujú a zazmluvňujú. Pomáha tiež to, že tu funguje začleňovanie sa aktívne zdola do klubov, spolkov, ktoré nie sú formálne, ale naozaj fungujú a vzájomne si farmári nielenže nekonkurujú ale sú si nápomocný, pretože spoločne sa vedia presadiť v konkurenčnom prostredí oveľa lepšie.
Vlastne sa toho dotkol už Prof.A.S.Pieniažek, najznámejší poľský ovocinár vo svojom dnes už 60 rokov starom cestopise "Cesta ovocinaře kolem světa". Keď som to pred mnohými rokmi čítal netušil som že budem mať možnosť vidieť na vlastné oči tie nedosiahnuteľné podivné kraje na samom konci sveta ktoré tam opisuje. A on zas netušil, že po 60 rokoch sa toho na jednej strane zmení tak mnoho (nespoznal by to tu, žiadne ospalé provinčné mestečko na konci sveta) a na druhej strane tak málo...
Jednu vec novozélanďanom nemožno uprieť, - účelnosť. Neinvestujú do blbostí. Moda tu nič neznamená. Kde sú megalomanské projekty EU, ktorých zmysel pláva na vode väčšej než okolitý studený oceán.
Keď je tu teplý prameň, neznamená to, že automaticky vznikne obrovký aqapark. Keď farmár potrebuje hospodársku budovu, je to konštrukcia ľahká a prenosná ako fóliovník a v nej pritom je ukrytá balička veľká a drahá. Keď moc naprší riskuje že zamestnanci zmoknú trocha, ale to nič.
Starý pán Pieniazok (dožil sa vyše sto rokov pri dobrom zdravý, ale napokon predsa len zomrel) Založil výskumný ústav v Skierniewiciach a pomohol Poliakom k tomu, že po celom svete majú dvere otvorené. Hoci na druhej strane i bez tejto podpory nemôžem povedať že by som mal nos úplne otlčený jak predomnou všetci zabuchujú dvere. Na druhej strane predsa len nie vždy sa dobúcham... ide o to nájsť tie dvere, nechať sa vyhodiť to už je najmenej... :-)
Poľsko má našliapnuté v ovocinárstve ako len máloktorý štát. Veď napríklad v produkcii drobného ovocia nemajú v EU už konkurenciu. V poslednom roku dopestovali viacej jabĺk ako Čína. Neboja sa práce a tvrdo pracujú aj za menej peňazí. Výsledok sa dostavuje a stávajú sa skutočnou veľmocou. Akoby tiež mali niečo s tej NZ húževnatosti.
Veru, veru chvíľu nám aj trvalo pokiaľ sme pochopili ako to na NZ chodí. Každý tu má svoje miesto. Nepobehuje bezcieľne. Nehľadá. Nerobí zbytočné točky s prázdnym fúrikom hore dole ako je u nás až pričasto vidno. Za tých 200 rokov čo tu prišli ctihodný anglický predkovia od vtedy to tu nabralo nejaký smer a proste zotrvačnosťou to ide ďalej. Čo funguje do toho sa tu nikto zbytočne nevŕta. Ľudia sú tu prirodzene zdvorilí a nesnažia sa robiť si navzájom zbytočne problémy. Pravidlá sú jednoduché a jasne stanovené a dodržiavajú sa.
Veru, veru chvíľu nám aj trvalo pokiaľ sme pochopili ako to na NZ chodí. Každý tu má svoje miesto. Nepobehuje bezcieľne. Nehľadá. Nerobí zbytočné točky s prázdnym fúrikom hore dole ako je u nás až pričasto vidno. Za tých 200 rokov čo tu prišli ctihodný anglický predkovia od vtedy to tu nabralo nejaký smer a proste zotrvačnosťou to ide ďalej. Čo funguje do toho sa tu nikto zbytočne nevŕta. Ľudia sú tu prirodzene zdvorilí a nesnažia sa robiť si navzájom zbytočne problémy. Pravidlá sú jednoduché a jasne stanovené a dodržiavajú sa.
Pointa je v tom, že napríklad Najvýznamnejší komerční pestovatelia predajcovia stromčekov predávajú v prvom rade ovocie. Oni si proste nájdu odberateľa na toľko a toľko ton určitej sorty napríklad jabĺk. Dohodnú si presné parametre a gramáž. Všetko musí presne sedieť. Potom si nájdu farmára, ktorému predajú stromčeky danej sorty. Licenciu majú len oni. Farmár má garantovanú cenu, za ktorú od neho odkúpia dohodnutú produkciu prvotriedneho ovocia, aj množstvo len teda musí dodržať zmluvu. Všetko aby splnil na 100%. Tu proste keď sa stromy ešte len štepia vo škvôlke, úroda z nich je už vlastne dopredu na roky predaná... či aspoň zazmluvnená.
Naposledy o "pôvodných obyvateľoch" a podrobnejšie...
Je pravda s tými Maurami to nevyhrali zrovna. Nuž ale kto prv príde ten prv... zomelie celý ekosystém. Vyzabíja všetky pôvodné endemické živočíchy, pretože má neskutočne rád mäsko. Pretože však nemá žiadne domáce zvieratá, tak potom si kráti chvíľu organizovaním poľovačiek na jediného živočícha ktorý je dosť veľký aby stál za upečenie, teda na ľudí. Našťastie zanedlho prídu "záchrancovia" s domácimi zvieratami a tak už "domorodci" nemusia pokračovať s praktickým kanibalizmom.
Z tohoto pohľadu je neuveriteľné, že u nás na Slovensku máme ešte toľko divej zvery, dokonca aj dravcov ako medvede, vlky, rysov... Tieto napríklad v Anglicku už dávno nie sú. Naši predkovia boli tak leniví alebo disciplinovaní alebo čím je to že u nás prežili? Iste je tu veľa lesov a hvôr, no je tu aj veľa ľudí... Veď keď to dokázali najakí mauri v krajine navyše ešte viac hornatej a divokej... Možno sme proste nikdy zas tak moc netrpeli hladom... proste sme si dopestovali a dochovali. Lesné divoké zvieratá tiež na nás len tak nečakali pokiaľ si nich pochutíme. Dokázali sa prispôsobiť a ukrývať. Navyše žijeme na najväčšom kontinente... I tak sme si zabrali pre seba veľkú väčšinu územia a kontrolujeme ju. Prispôsobili sme ju nekompromisne našim potrebám...
Ľahko sa nám teda kritizuje, ale ktovie či by sme sa na mieste maurov, nesprávali náhodou celkom rovnako...
Rozvrátenie ekosystému, vyťaženie zdrojov. "Premena na púšť". Alebo kolonizovanie s prinesením svojich osvedčených zvierat a rastlín. Polynézsky čln dorazil na ďalší ostrov. Polinézania sa tu rozmnožili do stavu že vyčerpali ekosystém na maximum ako sa dalo. Vyrúbali všetky stromy, zjedli všetky zvieratá a všetky rastliny. V lepšom prípade bol ostrov väčší a trvalo to dlhšie a medzitým sa im podarilo získať, ak nebol domovský ostrov priďaleko, nejaké sliepočky a prasiatka a psíkov a potkanov. Tieto milé domáce zvieratká dokončili vyhladenie endemických živočíchov ak ešte nejaké prežívali. Zároveň vysadili nejaké tie kultúrne zeleniny a ovocia a ak boli vhodné podmienky, dobrá pôda a dostatok vlahy, zároveň vhodný kameň na nástroje...To bol ten lepší prípad, pretože takto aspoň nemuseli byť nevyhnutne kanibalmi ak dostali chuť na iné mäsko než sú plody mora. Veľa ostrovov a to dokonca nie len tých maličkých skončilo s tým, že po nájazde polynézanov už na ňom nežilo vôbec nič a nerástli žiadne stromy... Napokon ostrov ľudia opustili nasledujúc zvieratká ktoré vyhladili na ceste do večných lovíšť. Tak neviem či nevyžrali aj tie večné lovištia pri svojom apetýte... To skutočne nebolo veľmi rozumné od ich predkov, že dokázali zjesť a zničiť úplne všetko a ich potomkovia boli potom odsúdení na zánik. Existujú o tom nezvratné dôkazy. Rovnako existujú dôkazy o cestách a postupnom osídlovaní všetkých ostrovov v oceáne. Podľa vzoriek DNA dokázali vedci presne datovať kedy a s ktorého ostrova bol ktorý ostrov osýdlený. Púť polynézanov sa začala na Thajwane asi pred 3000 rokmi. Postupne počas 2000 rokov dokázali na jednoduchých no zrejme veľmi účelných plavidlách - katamaranoch osídliť všetky ostrovy. Na mnohých dodnes žijú ich potomkovia. Boli mimoriadne životaschopný. Posledným ostrovom ktorý obsadili bol Nový Zéland Bol to ten najhorší deň týchto ostrovov. Obrovská pohroma. Všetky stromy síce nevyrúbali a nevypálili, ale hlavne na svahoch vysokých hôr vypálili obrovské rozlohy pôvodných porastov. K ich obnove ani po 1000 rokoch neprišlo. Došlo k erózii a rastlinstvo sa už nedokázalo nikdy spamätať. Zostali len holé skaly.Človeku zvyknutému na krásne zelené tatry, pripadajú potom NZ hory mŕtve, hoci iste krásne.
Prečo o tom hovoriť? Nedá sa to už nijako napraviť. Nejde o to, že by bolo možné odsudzovať Maurov za to čo vykonali ich predkovia... Veď oni nemôžu za svojich predkov.
Maurovia však urobili niekoľko neuveriteľných vecí.
Dokázali sa doplaviť až na koniec sveta - na Nový Zéland. Dokázali sa tu neuveriteľne "premnožiť" a obsadiť celé dva obrovské ostrovy a to dokonca bez normálneho oblečenia a obutia aj horské oblasti kde nie je práve teplo dokonca ani v lete. Za pomerne krátky čas dokázali zlikvidovať všetky živočíchy väčšie od sliepky. Veľmi dôsledne napriek zložitému a veľmi členitému pobrežiu a napriek veľmi hornatému vnútrozemiu.
Dokázali sa ubrániť bielym prisťahovalcom napriek tomu, že žili na úrovni doby kamennej a bez skutočného poľnohospodárstva, ak nepočítame púhe 2 druhy jedlých buliev.
Dokázali si udržať rešpekt a postaviť sa bielim aj vo vojne a boli úspešní, tým že obhájili akúsi remízu, čo bola vlastne ich výhra.
Majú byť teda na čo hrdí. Dokázali prežiť napriek všetkému a dokázali sa veľmi dobre prispôsobiť všetkým okolnostiam.
Nech na to pozeráme akokoľvek, furt lepšie ako naši cigáni a je ich vlastne aj percentuálne menej než u nás cigánov. Maury majú svoju kultúru, svoju hrdosť a určitý zmysel pre istú česť. Nie sú úplný podvodníci a nenapraviteľný špekulanti a zlodeji a necigánia toľko. Iste robiť sa im moc nechce. Ale i tak ich vidno úplne bežne po úradoch bankách, obchodoch i na farmách v montérkach. U nás cigánov toľko nepracuje. Je fakt, mauri nemajú ten výkon ako biely a to som si odskúšal na vlastnej koži už za ten mesiac viac krát. Farmári preto radšej dajú prednosť bielemu Európanovi pred maurom. Môj súkromný odhad je že 2 Európania vyvážia v priemere asi 3 maurov. Ale nie všade niekedy je dokonca farmár maur, alebo skôr miešanec ale nie moc často. Znie to tak rasisticky... Odmietam tvrdenie že som rasista. Proste som to v živote už skúsil. Mal som možnosť sledovať nejakú dobu život na NZ. Pomerne podrobne však poznám život na Slovensku.Skúšal som pracovať aj s ľuďmi rómskeho pôvodu a to boli slušní. Jedno a 2 deti. Jeden mal dokonca bielu ženu. Slušný uprataný byt... Inteligentní, všetko nasvedčovalo, že budú v pohode. Neboli, ale tu nie je priestor dopodrobna to rozoberať. O nepríjemných stretnutiach s rómami tu snáď ani nemusím písať...
Rovnako skúsenosť na NZ bola taká. Iste, zďaleka nie všetci biely Európania sú dobrý pracovitý a šikovný. Rovnako neodsudzujem iné rasy. Nemám dostatok skúseností aby som také niečo mohol tvrdiť... Len proste som nestretol cigána s ktorým by som chcel spolupracovať, či priateliť sa. Neznamená to, že by som nevedel spolupracovať s niekým inej rasi, či že by som mal nejakú predpojatosť. Len proste tieto kontakty cielene nevyhľadávam a ak je možnosť výberu radšej dám prednosť bielemu, pretože skôr ho viem zaradiť, pochopiť a je to pre mňa jednoduchšie. Dobrý a pracovití, slušní rómovia. Netvdím že takí nie sú, len je ich tak málo, že s praktického hľadiska si svoj čas cením priveľmi než aby som to s nimi skúšal. Je pre mňa jednoduchšie neriskovať a držať sa od nich ďalej... ak je tá možnosť. Ak nie, tak samozrejme nemám problém s nimi jednať v rámci možností...
Rovnako tak Po tom čo som poznal Maurov, som pochopil, že ak je to možné, je lepšie sa im vyhnúť a jednať s bielymi. Necítim voči nim nepriateľstvo. Nie som rasista. Nemyslím si že niekto môže byť lepší, či horší kvôli farbe pokožky. Je to náhoda, že proste rómska rasa má vlastnosti aké má a súčasne majú tmavšiu pleť. Ak by boli všetci biely a blonďatí s modrými očami a správali by sa rovnako, tak by to nič nemenilo na mojom postoji voči nim. Teda nejde o to ako vypadajú, ale ako sa správajú. Uznávam, že nie je správne hádzať všetkých do jedného vreca, ale je to jednoduchšie ako hľadať "jediného spravodlivého".
Maurovia majú podstatne lepšiu pozíciu v spoločnosti než indiani v amerike, či aboriginci v Australii napríklad, ale napríklad aj ako rómovia u nás. Angličania im predali pušky za pôdu a to potom oľutovali, pretože keď nastali vojny ukázalo sa že sú nielen väčší ale aj prešibanejší a fer hra im pri vojne nič nevraví a tak si obhájili úspešne pozíciu v spoločnosti. Aspoň tu na severnom ostrove si však bieli tak akosi tých svojich maurov zastávajú a nedovolia si proti nim. Jednak taký maur je v priemere možno aj skoro 2 x väčší ako Európan. No jasne 3,5 m nemá. Takže väčší len o jednu až dve hlavy ale hlavne vždy ťažší. Celý sú veľký a hrubý aj končatiny aj plecia. Takže pri nich moc veľký zrovna niesom. Iste neplatí to úplne u každého. Sú aj menší aj chudší...
Maurovia majú podstatne lepšiu pozíciu v spoločnosti než indiani v amerike, či aboriginci v Australii napríklad, ale napríklad aj ako rómovia u nás. Angličania im predali pušky za pôdu a to potom oľutovali, pretože keď nastali vojny ukázalo sa že sú nielen väčší ale aj prešibanejší a fer hra im pri vojne nič nevraví a tak si obhájili úspešne pozíciu v spoločnosti. Aspoň tu na severnom ostrove si však bieli tak akosi tých svojich maurov zastávajú a nedovolia si proti nim. Jednak taký maur je v priemere možno aj skoro 2 x väčší ako Európan. No jasne 3,5 m nemá. Takže väčší len o jednu až dve hlavy ale hlavne vždy ťažší. Celý sú veľký a hrubý aj končatiny aj plecia. Takže pri nich moc veľký zrovna niesom. Iste neplatí to úplne u každého. Sú aj menší aj chudší...
Dnes sa človek musí zasmiať, keď ešte aj do knižky o vyhynutých vtákoch Moa sa autor neodvažuje napísať, že ich tí mauri zožrali. Proste náhle vyhynulo asi 50 najväčších rôznych vtáčich druhov, ktoré sa tu po milióny rokov šťastne pelešili. Bolo to len po asi 300 rokoch plus minus ako pristálo kanoe s predkami maurov. Áno zmestili sa do jedného člna. Iste bol to hrdinský čin. Ľudstvo tým obsadilo aj ten posledný kút sveta a dokázalo sem prísť ako prvý cicavec, do kráľovstva vtákov. Čo sa to len mohlo stať? Nie neexistuje žiaden dôkaz že vrahom bol maur. A čo prezuncia neviny. Iste našli sa hrotz oštepov v kostrách Moa. To však znamená že ich občas lovili ale nie že ich úplne vyhladili. Veď ako by mohli. Veď oni vyhynuli aj na miestach kde sa predsa mauri za tých 300 rokov nemohli bosí dostať... No je to záhada. Ale prezuncia neviny nepustí. No videl niekto ako ich vyhubili? Nevidel. Zato videl ako sa dokázali brániť vo vojnách s bielymi. Francúzi ani len nemali odvahu sa vylodiť... V skutočnosti NZ objavili francuzi...
Preboha ja niesom rasista! Nerobím si veľké ilúzie, že keby prišli biely skôr, že by snáď tie 250 kg chrumkavé úplne jeb.... "kurence" nezjedli. Moa nemali zrejme žiadne pudy sebazáchovy. Nečakali, že by ich mohlo napadnúť niečo zo zeme. Na NZ bol najväčším dravcom najväčší orol na svete a ten útočil samozrejme zo vzduchu. Ani ich zrejme nenapadlo napríklad utiecť keď uvideli človeka. Vôbec sa nebáli. A maury no stelesnenie nevinnosti. Divosy ktorých predkovia postupne obsadili všetky polynézske ostrovy. Tisíc krát sa vylodili ako Adam a Eva na rajsky neobývanom ostrove a tisíckrát sa na ňom premnožili a zožrali uplne všetko čo sa dalo. Potom aj seba navzájom a utiekli zasa ďalej na nový neobývaný ostrov. Z NZ však už ďalej je len antarktída a tam je asi predsa len zima. To zrejme zachránilo tučniaky. Inak by dnes už asi tieto bláznivé vtáky, ktoré mimochodom tiež nevedia lietať asi neexistovali...
Tisíckrát zabil Kain svojho rodného pekne osvaleného mäsitého brata Abela na guláš party. A boh ho za to potrestal. Musel sa postarať o 10 sestier pri ktorých tiež asi váhal či fak_t, alebo či radšej nezjesť a ušetrí si preje.... roky života. Veru a tak dokola biblia podľa maurov, to je iný incest od prvého hriechu až do posledného špiku kosti. Že či sme lepší? Iste nie. Nemáme sa tak radi aby sme sa od lásky zjedli navzájom zatiaľ. No fakt že sme obsadili ten svoj "ostrov" euroaziu a namnožili sme sa už celkom slušne vyžierame čo sa dá aj obrazne aj reálne. Odplaviť sa dá iba na inú planétu a tam to nie je zatiaľ reálne. Tak najbližšie už len ten kanibalizmus. Ak nie ústnymi otvormi tak hlavňami hladných pušiek určite. Je to už dávno, čo sa naši predkovia prestali hlušiť päsťami aj oštepmi.
Teda nie že by sme boxerom s chuťou netlieskali. Už dávno je to od prvého hriechu a tak to aj vypadá, že keď obsadili Angličania ostrovy, ich gény už nedávali veľmi harmonické postavy. Nečudo že chlapi dobili postupne celý svet aby nemuseli sedieť doma za pecou zo starou anglickou ježibabou. Zatiaľ čo gény maurov to schytali na opačnú stranu. Čisté gorili. Prežil len ten kto dokázal narásť fakt veľký a silný s minima chudobnej stravy. Dnes keď je potravín nadbytok, a bohatej, gény nepustia. Z maurov rastú často zdegenerované obludy. Pracovať nemusia a ak tak, fyzickej kondícii moc nedajú. Sú proste pohodlný a pôžitkársky, česť výnimkám. Tak vzhľadom k svojmu založeniu to takto dopadá. Ja ich neodsudzujem, jasne že za to nikto nemôže. Iste smejem sa tým vyblednutým ženám čo pobehujú rýchlo či pomaly pomaly celé dopoludnia a naháňajú zdravie a krásu na ulici. Žiaľ zväčša úplne zbytočne. Nie nechcem byť krutý, je to hlavne smutné. Zaujímavé že práve tie maorky, ktoré by to najviac potrebovali trochu pohybu nebehajú. Nie ako ich praprapraprababky keď bežali pre istotu ako o život keď ich naháňal urastený brat a oni si neboli isté čo do nich ide dnes zabodnúť.
Kam som sa to dostal zas? Furt skončím kdesi v ,,,, keď neviem udržať tému.
Vracať sa mi už nechce. Ešte by som si uľavil na tých "domorodcoch", najmä keď to žiadny z nich nebude čítať. Ale chcel som o tom že tu neni žiadny bordel, myslené samozrejme na poriadok a kde som skončil...
Teda nie že by sme boxerom s chuťou netlieskali. Už dávno je to od prvého hriechu a tak to aj vypadá, že keď obsadili Angličania ostrovy, ich gény už nedávali veľmi harmonické postavy. Nečudo že chlapi dobili postupne celý svet aby nemuseli sedieť doma za pecou zo starou anglickou ježibabou. Zatiaľ čo gény maurov to schytali na opačnú stranu. Čisté gorili. Prežil len ten kto dokázal narásť fakt veľký a silný s minima chudobnej stravy. Dnes keď je potravín nadbytok, a bohatej, gény nepustia. Z maurov rastú často zdegenerované obludy. Pracovať nemusia a ak tak, fyzickej kondícii moc nedajú. Sú proste pohodlný a pôžitkársky, česť výnimkám. Tak vzhľadom k svojmu založeniu to takto dopadá. Ja ich neodsudzujem, jasne že za to nikto nemôže. Iste smejem sa tým vyblednutým ženám čo pobehujú rýchlo či pomaly pomaly celé dopoludnia a naháňajú zdravie a krásu na ulici. Žiaľ zväčša úplne zbytočne. Nie nechcem byť krutý, je to hlavne smutné. Zaujímavé že práve tie maorky, ktoré by to najviac potrebovali trochu pohybu nebehajú. Nie ako ich praprapraprababky keď bežali pre istotu ako o život keď ich naháňal urastený brat a oni si neboli isté čo do nich ide dnes zabodnúť.
Kam som sa to dostal zas? Furt skončím kdesi v ,,,, keď neviem udržať tému.
Vracať sa mi už nechce. Ešte by som si uľavil na tých "domorodcoch", najmä keď to žiadny z nich nebude čítať. Ale chcel som o tom že tu neni žiadny bordel, myslené samozrejme na poriadok a kde som skončil...
Maurom stačí jesť málo a ak moc nepobehujú priberú rýchlo... Ich predkom to bolo dobre, pretože dokázali z mála vyžiť. Ale keď bolo čo jesť mali veľký apetít a jedli do zásoby. Dnes tento metabolizmus v spojitosti s veľkou chuťou k jedlu nie je výhodný.
Prečo však toľko o Mauroch. Tak napríklad preto, že keď si prečítate NZ knihu o vyhinutých vtákoch NZ napríklad v knižnici, dozviete sa iba to, že vštky druhy týchto úžasných vtákov vyhynuli v období keď na NZ už žili mauri ale ešte pred príchodom civilízácie. Autor sa však neodvažuje tvrdiť, že príčinou vyhynutia všetkých živočíchov NZ väčších od sliepky je človek, teda presnejšie predkovia dnešných maurov. Nikto nevie prečo vyhynuli. Možno choroby, možno zmena klímy. Iste miliony rokov v pohode mnoho rôznych druhov a potom prišla tá oštepitída a sekeritída.
Stretli sme maurku ktorá sa spolu s deťmi zúčastňovala pretekov maurských veslíc vo viacerých kategóriách. Odmena je údajne natoľko lákavá že sa to oplatí. Keď sme zisťovali čo robí keď zrovna nesúťaží, zistili sme, že sa pripravuje na súťaž spolu s celou rodinou na farme jej otca. Keď sme sa spýtali čo jej otec na farme pestuje a chová, dostali sme odpoveď že nič nepestuje a nechová. Snaží sa vraj dostať ten kus zeme do pôvodnej pralesnej podoby nenarušenej prírody aká tu bola pred príchodom bielych Európanov. Na otázku ako využívajú tento svoj prales, nám bolo vysvetlené, že na prechádzky. Spýtal som sa čo teda jedia ak ich "prales" nevyužívajú týmto smerom.
No predsa potrany z obchodu. Peniaze dostáva ako každá slobodná matka od štátu, to mi tiež potvrdila. Pri 3 a viacerých deťoch je to viac ako dosť peňazí na bezproblémový život. Jej otec pracuje na kultúrnom stredisku a je tiež štátom platený. Peniaze dostáva od štátu zato, že vysvetľuje maurom ako šťastne žili v harmonickom raji v súlade s prírodou pred príchodom zlých belochov. Absolútne nebola ochotná pripustiť, že jej predkovia zjedli takmer celú zjediteľnú faunu všetkých ostrovov NZ. Na to podľa jej výkladu nie sú žiadne dôkazy. Krajina bola od nepamäti ich a biely agresori im ju vzali... Dovliekli sem veľa svojich druhov, ktoré poškodili prírodné ekosystémy a zapríčinili vyhynutie mnohých druhov fauny a flóry. S pohľadu toho že by bola ochotná pripustiť, že maurovia ako prví ktorí sem prišli majú na tomto nenávratnom zničení tiež nehynúcu zásluhu odmietla debatovať. Je to tak ako to hovorí jej otec. Sme tu všetci cudzinci a najlepšie keby sme sa vrátili odkiaľ sme prišli. Je to extrémne tvrdenie maurov, ktorí nie sú ochotný prijať že by ich svätý predkovia mohli niečo urobiť zle. Sú si vo svojom tvrdení istí ako len môže byť menej vzdelaný fanatik odmietajúci argumenty a slepo hlásajúci svoju spravodlivú pravdu. Navyše majú pocit ukrivdenia a cítia sa ublížení a vzájomne sa v tých záporných pocitoch utvrdzujú. Dokonca sa im podarilo o tom presvedčiť určité percento bielych usadlíkov, ktorí nepoznajú alebo nesprávne chápu históriu. Maurovia sú veľmi bojovný národ a často robia výtržnosti. Podobne ako u nás rómovia tvoria oveľa viac ako polovicu ľudí ktorí sú odsúdení vo väzbe. Majú svoje gangy a značne znepríjemňujú v niektorých lokalitách život bielych farmárov. Tí sa potom tiež vzájomne podporujú a snažia si chrániť svoje navyše extrémyzmus z jednej strany vyvoláva extrémyzmus aj na druhej strane.
Vo všeobecnosti je celosvetovo mienka a často aj čiastočne oprávnená, že biely kolonizátori obsadili kolónie a podmanili si silou úbohých bezbranných domorodcov. Iste dochádzalo k tomu. Treba však povedať, že krajiny ktoré boli pred 100 rokmi ako kolónie a zažili tým to najlepšie obdobie svojej histórie. Keď získali samostatnosť, všetko sa zmenilo. Vládli si síce sami ale viedlo to k moci skorumpovaných krutých vládcov. Je to história neustálych vojen a utrpenia domáceho obyvateľstva. Je to proste o tom, že tak, ako "barbarsky" sa pred príchodom "kolonizátorov" správalo domáce obyvateľstvo ktoré sa vzájomne vraždilo v neustálych lokálnych vojnách a pokrvných pomstách. Nezmenilo sa nič, okrem toho že namiesto lukov a oštepov, majú pušky a tanky a ostatné modernejšie a účinnejšie zbrane...
Mnohé s týchto populácií jednajú pod vplyvom emócií a nie rozumu a to je ich hlavný problém...
V každom človeku je skryté aj zviera. V niektorom viac, v inom menej vypláva na povrch.
Nie je tu priestor na potrebné vysvetlenia a dôkazy. No čo je lepším dôkazom ako vypuknutie druhej svetovej vojny ako vyhladzovacie tábory a Hitlerovský rasizmus.
Je to extrém. Každý extrém je zlý. Zapríčinilo to smrť miliónov ľudí. Pritom na tomto extrémnom zle sa podielali tiež hlavne obyčajní ľahko zmanipulovateľní ľudia. K vojne viedli emócie niekoľkých nesprávne zvolených vodcov, ktorí sa nikdy nemali stať tými, ktorí rozhodujú. Zvolili ich zmanipulované masy rozhodujúce sa na základe emócií a nie rozumu. Viedlo to ku katastrófe.
Odvtedy sa viac či menej darí neodovzdať tú najväčšiu moc extrémistom a ľuďom, ktorí sa na základe emócií a šialenej ideológie rozhodnú natoľko hlúpo a nesprávne, že to môže poškodiť milióny ľudí a celú populáciu či dokonca planétu.
Smutné je, že práve systém manipulácie ľudských más na základe emócií tak dobre funguje. Znamená to, že sa dá ľahko zneužiť. Zatiaľ sa zneužíva najmä na ich ovládanie a nie katastrófu a zničenie systému, pretože tým by samozrejme padli aj tí čo tie masy manipulujú a tak rozumne to robia tak aby o svoju moc neprišli. Na druhej strane je to i tak len divadielko a je to celé hra na hrane noža. Ukazuje sa, že celý vývoj civilizácie vedie zatiaľ z dlhodobého hľadiska rovnakým smerom ako "civilizácia" niektorých izolovaných polynézskych spoločností. Teda vyčerpanie všetkých možných zdrojov v akejsi bubline prosperity s heslom : "a po nás potopa". Politici sa tak správajú veľmi často. Potrebujú vyťažiť pokiaľ sú pri moci. Nemajú dôvod prijímať opatrenia, ktoré by viedli k prosperite spoločnosti a občanov, v dobe keď už, iba o niekoľko rokov, možno nebudú vládnuť. Aby potom "smotánku zlízala" možno práve opozícia. Pretože nemajú vlastne žiadnu zodpovednosť za svoje rozhodnutia, robia si vlastne čo len chcú. Často počuť, že to čo urobili nie je protizákonné a teda je to v poriadku. Ale ich rozhodnutia môžu často štát, ekonomiku a občanov poškodiť jednoducho tým, že sú nesprávne. Je jedno či je to z hlúposti, neopatrnosti, zanedbania alebo na tom najčastejšie na úkor štátu dobre zarobia oni či ich protežované firmy. Občania sa zasa raz vyskladajú, či celý štát sa zadĺži... Kauzy ktoré výplávu napovrch je len špička ladovca ale i tak zostanú viníci nepotrestaní. Toto sa naplno prejaví až o niekoľko rokov a teda v dobe keď už oni budú "za vodou". Ak teda sa čím ďalej hovorí o trvalo udržateľnom systéme, tak tento systém trvalo udržateľný nie je. Iste voliči rovnako ako celá planéta znesú veľa, nie však úplne všetko.Tento systém postupne môže viesť ku katastrófe. Komu to však vadí? Momentálne je ešte dobre a pár rokov to vydrží. Nejak to doklepeme a ďalšie generácie? Populácia voličov starne a bude starnúť. Veď veľa ľudí dnes ani nemá deti a ak, tak odcudzenie aj v rámci rozpadajúcich sa rodín je tak veľké, že to nikoho netrápi natoľko aby bol ochotný vísť zo zabehnutých koľají. Výhybkárom sa to zatiaľ oplatí a ostatní čo sa vezú vo vlaku do pekla proste nemajú možnosť z neho len tak ľahko vystúpiť. Skočiť z rozbehnutého vlaku môže byť osudové a určite bolestivé ak to nešťastník vôbec prežije...
